Krivánske zlato

:povesť

Stalo sa to vari pred päťsto, ba možno pred tisíc rokmi.

Z bielych riečnych pieskov Bieleho Váhu ryžoval zlaté lupienky a žlté zrnká jeden starý ryžovač. Vraj v samom srdci Kriváňa pramení Biely Váh a jeho žriedlo leží v prebohatej zlatej bani. Zlaté žily vydávajú svoje bohatstvá vodám Bieleho Váhu.

Robil ryžovač trpezlivo, zlaté bohatstvo vyplavoval, ale vždy len bedárom zostával. Jedného dňa si takto pohútal:

- Ej, čo len raz, jedinký raz sa dostať k neznámej zlatej bani, z ktorej sa všetky tieto zlaté šupinky vyplavujú!

Zlato mu nedalo pokoja, myslel naň na každom kroku, no neodvážil sa ísť k zlatej bani, lebo sa bál duchov. Ľudia povrávali, že poklady strážia duchovia, čo jediným šibnutím prútika rozdrúzgajú celý vrch, ak by ich dakto nepovolaný vyrušoval v ich zlatom kráľovstve.

Svitol deň Jána - a to je vraj deň, keď zem všetky svoje poklady otvára dobrým ľuďom. Ryžovač sa aj dnes upriamene zadíval ta, odkiaľ steká voda Bieleho Váhu.

No len čo vrátil zrak k robote, až zjajkol od ľaku. Ani čo by zo zeme vyrástol - stojí pred ním človiečik, trpaslíček drobný, iba hlava veľká a brada bielunká, biela, dlhá až po zem. A tak  čudesne bol vyobliekaný! Hábočky zelené, kožený opaštek s ligotavou striebornou sponou, na hlave kapišónik s brmbolčekom a na ňom drobulinký strieborný spiežik. Nie div, že sa ryžovač preľakol, veď také čudo jakživ nevidel.

Naprizerali sa jeden druhému, až sa trpaslík ozval:

- Nemaj strach, neublížim ti. Dobre viem, čo ťa už dlho morí. K prameňu zlatej bielovážskej vody by si rád! Ak teda chceš, ja ťa k prameňu dovediem.

Osmelil sa ryžovač a vraví:

- Chcieť by som chcel. Ale akože môžem, veď ani neviem, kto si. A všetky tieto vrchy sú vraj pod ochranou nedobrých, zlých duchov, a duchov pokúšať nehodno.

Pousmial sa trpaslík:

- Neboj sa ty duchov nedobrých, zlých! Zlatý vrch a baňu vartujeme my. Len sa ty večer, keď už mesiac zapadne, vráť sem. Čakaj, kým nepriletí sedem svätojánskych mušiek. Potom smelo vykroč, tie ti budú svietiť na cestu. Aleže sa pomýliť nedaj! Choď len za tou, čo svieti najslabšie.

Tak aj bolo. Ryžovač sa pustil za svätojánskymi muškami. No nedíval sa na ich jagavé svetlá, lež iba tú si vybral, čo svietila najslabšie. Kráčal za ňou a ostatné sa jedna za druhou roztratili. Len jeho svätojánska muška sa pomaly zväčšovala, rástla, až napokon svietila na cestu ako guľatá luna.

Cesta trvala dlho.

Už aj zornica bledla, keď zastal na mäkkej zelenej lúke. A na lúke naňho čakal nie jeden, ale vari zo dvadsať či ešte viac rovnakých človiečikov. Všetci držali v jednej ruke zlaté a strieborné kahančeky, kladivká zlaté a strieborné v druhej a milo sa na neho usmievali. Nestačil sa ryžovač spamätať, už mu jeden z nich kývol a viedol ho na úpätie Kriváňa.

A tu ryžovač vidí - Kriváň otvorený a dnu velikánske balvany, celučké celé zo zlata. Tak sa jagajú, až oči bolia. A zo samého stredu zlatého bohatstva pramienok zlatej vody vyviera, po skaliskách skacká a do doliny zlaté zrnká odnáša.

Hodná chvíľa prešla, kým sa ryžovač spamätal. Vtom vytiahol kladivko a bez opýtania udrel na zlatý balvan, že poriadne kusisko odvalí.

Na prvý úder sa celý zlatý vrch Kriváň rozozvučal, ani čo by o zvon srdce udrelo. Tresol kladivom druhý raz - a rozkričali sa všetci trpaslíci a do zlatého prameňa poskákali. Ryžovač však na nič nedbal a posadnutý túžbou po zlate búšil aj tretí raz. Tu tatranské hory ukrutne zhučali a z balvana sa odvalilo kusisko čistého zlata.

No nemal ryžovač kedy tešiť sa zo zlata. Otvor v Kriváni sa v tej chvíli s takým treskotom zavrel, že sa celé Tatry otriasli. Nastalo také besnenie, akoby sám drak nad vrchmi lietal a chvostiskom drúzgal bralá a borovice. A tu aj ryžovač našiel svoj koniec. Zmizol načisto, iba ľudia si povrávali, že zakliaty obchodí starý Kriváň.

Kus zlatého balvana ostal nad zemou a našli ho vraj cudzí baníci. Ale od tých čias sa v koryte Bieleho Váhu ani len lupienok zlata neobjavil.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Tatranská víla a zlostná Kykymora

:povesť

Hore pod sedlom Kriváňa na lúčnej paseke stála za dávnych čias zrubová chalúpka. Žil v nej mladý drevorubač-uhliar. Jurko sa volal. Rodičov už dávno stratil, živého človeka široko-ďaleko nebolo chyrovať, nuž žil v chalúpke samučičký sám. O robotu núdze nemal. Rúbal mocné tatranské stromy a z nich uhlie vypaľoval.

Spod sedla Kriváňa hučal bystrý potok a v doline už bystrina oživla zlatočervenými pstruhmi. Sem, na breh riavy, schádzal mladý drevorubač Jurko a chytal si pstruhy na poživeň. Dlho si žil spokojne. Iba raz pobadal, že úlovok je čoraz chudobnejší. Zlatočervených pstruhov bolo menej a menej. I sedával mládenec na brehu bystriny a na tvári sa mu usadili starosť a smútok.

Raz po márnej rybačke ostal zamyslený sedieť na machnatom skalisku. Strápený hútal, čo mu teraz nahradí ryby, aby od hladu nezahynul. Ani nepobadal, že už sadá večer.

Zrazu Jurko spozornel. Zo zadumania ho prebral tajomný hlások, taký nežný, akoby bolo zapípalo neznáme tatranské vtáča. Jurko sa započúval, obzeral, ale daromne. Tajomného speváčika

nie a nie objaviť.

Chvíľku bolo ticho. No zrazu sa znova ozval spev, taký vábivý, že sa Jurko zdvihol a zadíval sa do nočnej hry svetla a tieňov. A v tejto čarovnej hre uvidel čosi, že od prekvapenia ani len nedýchal. Tam, kde sa nad potokom skláňali jelše a osiky, zbadal prekrásnu devu. Jurko veru neodolal a tíško vykročil k nej. Krásavica bola zaodetá bielym šatom. V krásnej bledej tvári žiarili oči ani diamanty. Vlasy jej splývali ako hebký zelený závoj.

Jurko taký zázračný zjav ešte nevidel. Díval sa, díval, len ho tu akási tajomná sila posotila vpred. Pokročil a pod nohami mu zaprašťali suché konáriky. Vtom sa čarovná deva zháčila, do

vody skĺzla a ostala po nej iba spenená voda.

Jurko čakal, či sa deva ešte ukáže, lenže darmo. Pobral sa teda domov, ale si zaumienil, že 'sa na druhý deň zase k riave vráti.

Aj tak urobil. Na starom mieste Jurko sedel a krásna deva sa mu opäť zjavila, ba aj rukou zamávala. Napokon sa aj prihovorila:

- Vídavam ťa tu, šuhaj. Som víla tatranských plies a vo všetkých je môj domov. Prišlo mi ťa ľúto, dobre viem o tvojich starostiach, čo ťa sťa balvan tlačia k zemi. Chcem ti pomôcť.

Mládenec sa od prekvapenia nezmohol ani na slovo, len sa na dobrú vilu díval. A víla pokračovala:

- Ťažká je tvoja robota, len poživeň slabá, keď ti ryby z potoka zmizli. Zaopatrila som ti zázračné zelinky. Vysypeš ich do potoka a potok bude zase plný rýb. Na, vezmi!

Uhliar sa ani nenazdal, a po víle ani slychu ani vidu. Iba rozčerená voda naznačovala, kde sa ponorila.

Jurko hneď na druhé ráno dobehol k potoku. Zelinky vysypal a o chvíľu bystrina znovu ožila zlatočervenými pstruhmi.

Od toho dňa večer čo večer so spevom pribiehal k potoku a Víla sa každý deň vynorila z riavy a prisadla si k nemu. Dobre im bývalo spolu, a tak uhliar čoskoro pojal čarovnú vílu za ženu.

Nastal im život naplnený radosťou a láskou.

V uhliarovej chalúpke šťastie vyvrcholilo, keď sa im narodila dcéruška. A že sa narodila v čase rozkvetu prvých letných podtatranských kvetov, dali jej meno Kvetuška. Dievčina rástla ani z vody a keď už dospievala, bola práve taká dobrá a krásna ako jej matka-víla a rúča ako jej otec-uhliar.

Jedného dňa si matka-víla zavolala Kvetušku a zasvätila ju do veľkého tajomstva:

- Tam, pod temenom rozložitého Kriváňa, kde sa kamzičia rodinka uťahuje na nočný odpočinok, je ukryté malé nebovobelasé pliesko. Nie je to pliesko obyčajné, lebo má čarodejnú moc. Čo do neho hodíš, všetko sa ti na zlato premení. Len neslobodno nič vyťahovať z vody holou rukou, iba pomocou tohto prútika.

Matka-víla dala dcérke prútik la ešte jej prikázala, aby nikomu nevyzradila, čo počula.

A len čo dopovedala, zmizla, akoby sa rozplynula kvapka rosy na kvietku v raňajšom vánku.

Márne čakala Kvetuška, že sa matka opäť zjaví. Na krásnu žienku čakal márne aj uhliar Jurko. Najčastejšie sedával užialený na strmom brale nad horským potokom. Tam mu raz srdce žiaľom puklo a on spadol do vodného víru. Práve tam, kde sa s vílou stretol po prvý raz.

Kvetuška ostala sama. Samota ju umárala, nuž sa túlala po horách-dolinách. Tak sa dostala až na sedlo Kriváňa. Tu si sadla na vysoké bralo a zrakom blúdila po dolinách. Zrazu sa pred Kvetuškou zjavila neznáma starena.

 Hlboké vrásky mala na tvári a vlasy ani šedivník. Prikročila k prekvapenej deve a prihovorila sa jej:

- Ja som Kykymora, pani tatranského okolia. Bývam za Kriváňom, v mocnom skalnom hrade. Dávnejšie ťa už, dievka moja, pozorujem a vídam ťa, ako blúdiš utrápená, uslzená. Nesvedčí sa mladej deve žiť iba spomienkam. Na minulosť zabudni!

- Stará mať, akože zabudnúť na predrahých rodičov. Teraz žijem opustená, sirota!

- Nelamentuj! - povedala starena. – Poď so mnou a budeš si spokojne žiť.

Pohladkala devu po hodvábnych vlasoch, za ruku pojala a odviedla do skalného hradu, ktorý ľudské oko len tak ľahko nenašlo. Starena Kvetušku nasýtila a vďačné dievča jej vyrozprávalo všetko o sebe i o drahých mŕtvych rodičoch. A predsa nevyzradila všetko. Zamlčala tajomstvo, ktoré jej zverila matka-víla.

Kykymora však nebola dobrá starena. Bola to zlá, chamtivá a neľútostná ježibaba, čarodejnica. Poznala celý kraj, vedela aj o zlate, ktoré je tu niekde ukryté. Iba jeho žriedlo nepoznala. Tušila, že Kvetuškina matka-víla poznala toto tajomstvo a iste ho zverila svojej dcére.

Neprešiel deň, aby zlostná starena od devy nevyzvedala, čo vie o zlatom prameni. Nepomohli však ani sladké reči ani sľuby čarodejnice. Deva tajomstvo nevyzradila.

Rozhnevaná Kykymora napokon začala neústupné dievča biť a trýzniť. Každý úder vohnal deve do očí slzy. No neboli to obyčajné slzy. Menili sa na veľké kvapky rýdzeho zlata. Starena ich chamtivo zbierala.

Kvetuška sa premohla, prestala plakať a rýchlo zakričala:

- Nebi ma! Poviem ti, kde je čarodejné zlatonosné pliesko.

Kykymora odhodila prútenú metlu a Kvetuška jej všetko rozpovedala. Len o čarodejnom prútiku ani slovka.

Kykymora ešte prinútila devu, aby hneď išli k pliesku. A tu ježibaba hádzala do nebovobelasej vody všetko, čo mala pri sebe i čo vôkol seba pochytila. A keď sa už v pliesku zlata nakopilo, nenásytná Kykymora ho začala z vody vyťahovať. Len čo však omočila ruky do plieska, tu sa aj ony, ako všetko ostatné, hneď premenili na zlato. Kykymore už nebolo pomoci. Ťažké ruky ju začali ťahať do vody, už sa ponorila po pás, až napokon celá padla do plieska.

V tej chvíli sa celá od hlavy až po päty premenila na mohutný zlatý balvan.

Kvetuška od hrôzy skríkla. Hneď vytiahla čarodejný prútik a usilovala sa vytiahnuť zlatý balvan. No ten bol ťažší ako najťažšie olovo. Ťahala deva zlatý balvan, ťahala, namáhala sa, no len čo ho vytiahla na kraj jazera, čarovný prútik nevydržal a zlomil sa.

Vtom sa zlatý balvan premenil na obyčajný kameň. Tam, pri brehu jazierka ostala trčať škaredá podoba zlostnej Kykymory.

Vody nebovobelasého plieska pod Kriváňom sa rozhojnili, horský potok zmocnel a premenil sa na Biely Váh. Ľudia ho nazvali zlatonosnýrn, lebo z jeho žriedla sa dlho vyplavovali zlaté zrnká.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Poklad v Satanovom plese

:povesť

Už stáročia uplynuli od čias, keď pod samým končiarom Kriváňa stál blízko jazera mocný hrad. Bývali v ňom dvaja bratia, hľadači pokladov. Od svitu do mrku bratia kopali, prerývali zem a rúbali bralo. Usilovali sa odviesť vodu zo zelenoružového krivánskeho plesa, lebo verili, že na dne plesa je ukrytý poklad nesmiernej ceny. Poklad vraj spustil do hlbín istý slávny kráľ, keď sa chystal do boja s panovníkom susedného veľkého kmeňa. Bola to strašná bitka, po oboch kmeňoch neostalo ani pamätníka. Iba potopený poklad.

Bratia sa lopotili do úmoru, no tvrdé bralo sa nechcelo poddať.

Jedného dňa, keď od samého svitu do pravého poludnia pokročili sotva na pol stopy, starší brat sa nahneval, tresol čakanom o tvrdé bralisko, utrel si čelo a skríkol:

- Parom nech skára takúto robotu! Tu vari iba sám diabol pomôže!

Mladší brat sa prestrašil, ale starší pokračoval:

- Ukáž sa, pekelník! Vravia, že si premocný. Chýr ide, že pomôžeš ľuďom, ktorí sa ti upíšu. Príď teda! Ber si moju dušu, no pomôž mi dostať sa k pokladu!

Sotva starší brat dopovedal, hladina jazera sa roztvorila a z vodných hĺbok v modrastých plameňoch vystúpil sám diabol. Škrekľavým hlasom prehovoril:

- Volal si ma, nuž som tu! Zopakuj, čo chceš!

A starší brat zopakoval.

Diabol sa zachechtal.

- Nuž nedbám! Vypočujte si teda podmienky. Na robotu pod zemou potrebujem mesiac času. Zatiaľ vyhotovím ozrutný pluh, ktorý rozdrví na márny prach aj najtvrdší kameň. Vy prídete každú polnoc sem a ja si vás nad srdcom poznačím znamienkom. A skôr, ako sa stratí rožtek mesiaca, poklad bude váš a mne budú patriť vaše duše.

Stalo sa, ako sa dohodli. Pominul mesiac la na brehu plesa sa vynoril diablov pluh. Bolo to ozajstné pekelné dielo, samý plameň.

A keď sa na oblohe ukázal nový mesiac, dali sa do roboty. Diabol zapriahol do pluhu oboch bratov a chopil sa ručníc.

Pod pluhom sa zatriasla zem, bralá sa pod žeravými plameňmi drvili a skaly sa drobili na prach. Nad hlavami lakomých bratov plieskal čertov plamenný bič a bratia sa rútili s pluhom po horách-dolinách až dolu do liptovskej kotliny. A diablov záprah oral hlbokú brázdu, až sa horstva od seba oddeľovali.

V takom zhone bratom dochodil dych a zaprosili:

- Dosť už, dosť! Chceme si vydýchnuť čo len na chvíľku.

Ale ohnivý bič len plieskal, zavše zaťal aj do ohnutých chrbtov, takže bratia leteli ďalej ani víchor.

V širokej brázde sa za nimi prudko valili prúdy vôd z jazera a zmietli aj krivánsky hrad.

Až hlboko v doline pri rieke sa skončila púť diablových oráčov. Lebo keď pretrhli aj jej breh, vody vzkypeli, vystrekli do výšok a vo vodnom kotle sa prepadli pluh i jeho záprah.

A keď na druhé ráno zažiarilo slnko, podtatranskí pastieri div nezmeraveli. Uzreli, ako sa priam spod vrcholca Kriváňa, ktorý za dávnych čias mal meno aj Slncová hora, keďže spoza neho vychodilo slnko, hadí mocný potok la jazernú vodu odvádza do diaľok.

Ľudia nazvali jazero Satanovým plesom a čudesné skaliská okolo neho, ktoré vraj ostali po hrade, nazvali Diablovým hradom. A poklad vraj ďalej nerušene odpočíva na samom dne ružovozeleného Satanovho plesa.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Vrbické pleso

:povesť

Nad terajším Laziskom stál kedysi starý drevený hrádok. Pánom hrádku vraj bol akýsi cudzí rytier, ktorý ho dostal od uhorského kráľa Ondreja za služby v kráľovskom vojsku. Tu sa aj oženil s pani Johankou. Po čase sa im narodila dcérka-zlatovláska a matka ju nazvala Haničkou. Aký bol otec-boháč odľud, taká bola matka milá a aj Haničku učila prítulnosti k ľuďom. Dievčatko-zlatovláska si žilo šťastne pod opaterou matky.

Roky leteli, Hanička vyrástla na peknú devu, ale stratila dobrú matku. Pani Johanku vraj na smrť utrápila mužova tvrdosť a neľudská pýcha. Tak si povrávali ľudia. A mali veru pravdu.

Pánovi hrádku nikdy nebolo majetku dosť, večne sa pachtil za mamonou. Len pre Haničku si čas nenašiel. Až raz večer sedel v komnate sám s Haničkou. Deva usilovne vyšívala a otec sa celý

prekvapený díval na dcéru, ktorá bola ako rozvíjajúci sa ružový puk. Hneď si pomyslel:

- Hľa, ani som nevedel, aký poklad mám v dome. Musím ho zúročiť, ako sa patrí!

A už aj v mysli premietal, ktorý zo známych zemepanských synov by vyhovoval ako ženích. Dlho dumal, lenže zo známych sa mu nevidel ani jeden.

Jedného dňa sa v hrádku zastavil šľachtic, dočasný správca kráľovského hradu na Spiši. Bol už veru v rokoch, náramný boháč, ale ukrutánsky skupáň. Slovo dalo slovo a Hanička bola

nedobrovoľnou verenioou nežiadúceho cudzinca.

Rozplynulo sa čaro ,spokojného dievoctva, len čo otec oznámil Haničke svoje rozhodnutie. Márne deva odporovala, nadarmo prosila, chamtivý otec neustúpil.

Hanička hľadala útechu v hlbokých lesoch. Tam sa spoznala s mladým horárom Petrom.

Mládenec bol mocný, driečny a jeho milá reč Haničku vždy, aspoň na čas upokojila. Stretávali sa často. Raz sa Petrovi zdôverila, aký zlý osud jej pripravuje otec. Vtedy mladý horár zosmutnel. Hneď Hanke navrhol, aby ušla k jeho rodičom do odľahlej hájovne v horách nad Laziskom. Prosil, ale Hanka nesúhlasila. Nechcela privolať otcov hnev na Petra a jeho rodičov.

Pán hrádku medzitým už dohovoril deň zásnub. Na hostinu pozval panstvo z celého kraja.

Ženícha sprevádzala ozbrojená družina. Ani sa poriadne s nastávajúcim tesťom a so zídeným panstvom nezvítal, hneď sa náhlil do izieb, kde bývala Hanička. No Hanku nenašiel. Nenašiel ju ani otec, ani hostia, darmo sa rozišli hľadať ju.

V ten deň, ešte za svitania, sa Hanička obliekla do šiat zelených ako horské lúčky. Ticho sa vytratila z hrádku a bežala do hôr. Nebála sa tmavého lesa ani lesnej zveri, lebo jej žiaľ premohol

aj strach. Išla dolinou a slnko sa už prenieslo cez poludnie, keď deva celkom unavená došla k bielej skale. Tu sa utiahla do výklenku, v ktorom zavše sedávala s Petrom.

Len čo si trochu vydýchla, zrazu ju zaplavil veľký žiaľ a do očí jej vhŕkli slzy. Myslela na dobrú matku, ktorá ju už nemôže chrániť. Myslela na Petra, ktorý jej sľúbil, že príde. Slzy stekali po bielej skale, rozlievali sa do jamiek a padali do priehlbiny. Nekonečné boli pramienky slz. V priehlbine z nich vzniklo pliesko, ktorého hladina stúpala, rástla, až sa dotýkala zlatozelených Hankiných črievičiek.

Hanka slabla, pomaly sa kĺzala z bielej skaly do plieska, ale nepotopila sa. Voda ju nadnášala. Tak ležala na hladine jazera ako vodná ruža, keď tu uvidela prichádzať Petra.

Peter zastal na brehu nikdy nevideného plesa, zazrel devu a ani nezaváhal, hneď za ňou skočil, aby ju naveky objal. Obaja sa pomaly ponárali a klesali do hlbín vyplakaných slz. Hladina

plesa sa nad nimi navždy zavrela.

Toto pleso nazvali Vrbickým plesom. Jeho voda je priezračná a zelená ako závoj nešťastnej Haničky, ktorá sa pre chamtivosť svojho otca utopila vo vlastných slzách.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974