:povesť
Stalo sa to vari
pred päťsto, ba možno pred tisíc rokmi.
Z bielych riečnych
pieskov Bieleho Váhu ryžoval zlaté lupienky a žlté zrnká jeden starý ryžovač.
Vraj v samom srdci Kriváňa pramení Biely Váh a jeho žriedlo leží v prebohatej
zlatej bani. Zlaté žily vydávajú svoje bohatstvá vodám Bieleho Váhu.
Robil ryžovač trpezlivo,
zlaté bohatstvo vyplavoval, ale vždy len bedárom zostával. Jedného dňa si takto
pohútal:
- Ej, čo len raz, jedinký raz sa dostať k
neznámej zlatej bani, z ktorej sa všetky tieto zlaté šupinky vyplavujú!
Zlato mu nedalo
pokoja, myslel naň na každom kroku, no neodvážil sa ísť k zlatej bani, lebo sa
bál duchov. Ľudia povrávali, že poklady strážia duchovia, čo jediným šibnutím
prútika rozdrúzgajú celý vrch, ak by ich dakto nepovolaný vyrušoval v ich
zlatom kráľovstve.
Svitol deň Jána - a
to je vraj deň, keď zem všetky svoje poklady otvára dobrým ľuďom. Ryžovač sa aj
dnes upriamene zadíval ta, odkiaľ steká voda Bieleho Váhu.
No len čo vrátil
zrak k robote, až zjajkol od ľaku. Ani čo by zo zeme vyrástol - stojí pred ním
človiečik, trpaslíček drobný, iba hlava veľká a brada bielunká, biela, dlhá až
po zem. A tak čudesne bol
vyobliekaný! Hábočky zelené, kožený opaštek s ligotavou striebornou sponou, na
hlave kapišónik s brmbolčekom a na ňom drobulinký strieborný spiežik. Nie
div, že sa ryžovač preľakol, veď také čudo jakživ nevidel.
Naprizerali sa
jeden druhému, až sa trpaslík ozval:
- Nemaj strach, neublížim ti. Dobre viem,
čo ťa už dlho morí. K prameňu zlatej bielovážskej vody by si rád! Ak teda chceš,
ja ťa k prameňu dovediem.
Osmelil sa ryžovač
a vraví:
- Chcieť by som chcel. Ale akože môžem, veď
ani neviem, kto si. A všetky tieto vrchy sú vraj pod ochranou nedobrých, zlých
duchov, a duchov pokúšať nehodno.
Pousmial sa
trpaslík:
- Neboj sa ty duchov nedobrých, zlých!
Zlatý vrch a baňu vartujeme my. Len sa ty večer, keď už mesiac zapadne,
vráť sem. Čakaj, kým nepriletí sedem svätojánskych mušiek. Potom smelo vykroč,
tie ti budú svietiť na cestu. Aleže sa pomýliť nedaj! Choď len za tou, čo
svieti najslabšie.
Tak aj bolo.
Ryžovač sa pustil za svätojánskymi muškami. No nedíval sa na ich jagavé svetlá,
lež iba tú si vybral, čo svietila najslabšie. Kráčal za ňou a ostatné sa jedna
za druhou roztratili. Len jeho svätojánska muška sa pomaly zväčšovala, rástla, až
napokon svietila na cestu ako guľatá luna.
Cesta trvala dlho.
Už aj zornica
bledla, keď zastal na mäkkej zelenej lúke. A na lúke naňho čakal nie
jeden, ale vari zo dvadsať či ešte viac rovnakých človiečikov. Všetci držali v
jednej ruke zlaté a strieborné kahančeky, kladivká zlaté a strieborné v
druhej a milo sa na neho usmievali. Nestačil sa ryžovač spamätať, už mu jeden z
nich kývol a viedol ho na úpätie Kriváňa.
A tu ryžovač vidí -
Kriváň otvorený a dnu velikánske balvany, celučké celé zo zlata. Tak sa jagajú,
až oči bolia. A zo samého stredu zlatého bohatstva pramienok zlatej vody
vyviera, po skaliskách skacká a do doliny zlaté zrnká odnáša.
Hodná chvíľa
prešla, kým sa ryžovač spamätal. Vtom vytiahol kladivko a bez opýtania udrel na
zlatý balvan, že poriadne kusisko odvalí.
Na prvý úder sa
celý zlatý vrch Kriváň rozozvučal, ani čo by o zvon srdce udrelo. Tresol
kladivom druhý raz - a rozkričali sa všetci trpaslíci a do zlatého prameňa
poskákali. Ryžovač však na nič nedbal a posadnutý túžbou po zlate búšil aj
tretí raz. Tu tatranské hory ukrutne zhučali a z balvana sa odvalilo kusisko čistého
zlata.
No nemal ryžovač
kedy tešiť sa zo zlata. Otvor v Kriváni sa v tej chvíli s takým treskotom
zavrel, že sa celé Tatry otriasli. Nastalo také besnenie, akoby sám drak nad
vrchmi lietal a chvostiskom drúzgal bralá a borovice. A tu aj ryžovač
našiel svoj koniec. Zmizol načisto, iba ľudia si povrávali, že zakliaty obchodí
starý Kriváň.
Kus zlatého balvana
ostal nad zemou a našli ho vraj cudzí baníci. Ale od tých čias sa v koryte
Bieleho Váhu ani len lupienok zlata neobjavil.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára