:povesť
Hore pod sedlom
Kriváňa na lúčnej paseke stála za dávnych čias zrubová chalúpka. Žil v nej
mladý drevorubač-uhliar. Jurko sa volal. Rodičov už dávno stratil, živého
človeka široko-ďaleko nebolo chyrovať, nuž žil v chalúpke samučičký sám. O robotu
núdze nemal. Rúbal mocné tatranské stromy a z nich uhlie vypaľoval.
Spod sedla Kriváňa
hučal bystrý potok a v doline už bystrina oživla zlatočervenými pstruhmi. Sem,
na breh riavy, schádzal mladý drevorubač Jurko a chytal si pstruhy na poživeň. Dlho
si žil spokojne. Iba raz pobadal, že úlovok je čoraz chudobnejší.
Zlatočervených pstruhov bolo menej a menej. I sedával mládenec na brehu
bystriny a na tvári sa mu usadili starosť a smútok.
Raz po márnej
rybačke ostal zamyslený sedieť na machnatom skalisku. Strápený hútal, čo mu
teraz nahradí ryby, aby od hladu nezahynul. Ani nepobadal, že už sadá večer.
Zrazu Jurko
spozornel. Zo zadumania ho prebral tajomný hlások, taký nežný, akoby bolo
zapípalo neznáme tatranské vtáča. Jurko sa započúval, obzeral, ale daromne.
Tajomného speváčika
nie a nie objaviť.
Chvíľku bolo ticho.
No zrazu sa znova ozval spev, taký vábivý, že sa Jurko zdvihol a zadíval sa do
nočnej hry svetla a tieňov. A v tejto čarovnej hre uvidel čosi, že od
prekvapenia ani len nedýchal. Tam, kde sa nad potokom skláňali jelše a osiky, zbadal
prekrásnu devu. Jurko veru neodolal a tíško vykročil k nej. Krásavica bola
zaodetá bielym šatom. V krásnej bledej tvári žiarili oči ani diamanty. Vlasy
jej splývali ako hebký zelený závoj.
Jurko taký zázračný
zjav ešte nevidel. Díval sa, díval, len ho tu akási tajomná sila posotila
vpred. Pokročil a pod nohami mu zaprašťali suché konáriky. Vtom sa čarovná deva
zháčila, do
vody skĺzla a ostala po nej iba spenená
voda.
Jurko čakal, či sa
deva ešte ukáže, lenže darmo. Pobral sa teda domov, ale si zaumienil, že 'sa na
druhý deň zase k riave vráti.
Aj tak urobil. Na
starom mieste Jurko sedel a krásna deva sa mu opäť zjavila, ba aj rukou
zamávala. Napokon sa aj prihovorila:
- Vídavam ťa tu, šuhaj. Som víla
tatranských plies a vo všetkých je môj domov. Prišlo mi ťa ľúto, dobre
viem o tvojich starostiach, čo ťa sťa balvan tlačia k zemi. Chcem ti
pomôcť.
Mládenec sa od
prekvapenia nezmohol ani na slovo, len sa na dobrú vilu díval. A víla
pokračovala:
- Ťažká je tvoja robota, len poživeň slabá,
keď ti ryby z potoka zmizli. Zaopatrila som ti zázračné zelinky. Vysypeš
ich do potoka a potok bude zase plný rýb. Na, vezmi!
Uhliar sa ani
nenazdal, a po víle ani slychu ani vidu. Iba rozčerená voda naznačovala, kde sa
ponorila.
Jurko hneď na druhé
ráno dobehol k potoku. Zelinky vysypal a o chvíľu bystrina znovu ožila
zlatočervenými pstruhmi.
Od toho dňa večer
čo večer so spevom pribiehal k potoku a Víla sa každý deň vynorila z riavy
a prisadla si k nemu. Dobre im bývalo spolu, a tak uhliar čoskoro pojal čarovnú
vílu za ženu.
Nastal im život
naplnený radosťou a láskou.
V uhliarovej chalúpke
šťastie vyvrcholilo, keď sa im narodila dcéruška. A že sa narodila v čase
rozkvetu prvých letných podtatranských kvetov, dali jej meno Kvetuška. Dievčina
rástla ani z vody a keď už dospievala, bola práve taká dobrá a krásna ako
jej matka-víla a rúča ako jej otec-uhliar.
Jedného dňa si
matka-víla zavolala Kvetušku a zasvätila ju do veľkého tajomstva:
- Tam, pod temenom rozložitého Kriváňa, kde
sa kamzičia rodinka uťahuje na nočný odpočinok, je ukryté malé nebovobelasé pliesko.
Nie je to pliesko obyčajné, lebo má čarodejnú moc. Čo do neho hodíš, všetko sa
ti na zlato premení. Len neslobodno nič vyťahovať z vody holou rukou, iba
pomocou tohto prútika.
Matka-víla dala
dcérke prútik la ešte jej prikázala, aby nikomu nevyzradila, čo počula.
A len čo
dopovedala, zmizla, akoby sa rozplynula kvapka rosy na kvietku v raňajšom
vánku.
Márne čakala
Kvetuška, že sa matka opäť zjaví. Na krásnu žienku čakal márne aj uhliar Jurko.
Najčastejšie sedával užialený na strmom brale nad horským potokom. Tam mu raz
srdce žiaľom puklo a on spadol do vodného víru. Práve tam, kde sa s vílou
stretol po prvý raz.
Kvetuška ostala
sama. Samota ju umárala, nuž sa túlala po horách-dolinách. Tak sa dostala až na
sedlo Kriváňa. Tu si sadla na vysoké bralo a zrakom blúdila po dolinách. Zrazu
sa pred Kvetuškou zjavila neznáma starena.
Hlboké vrásky mala na tvári a vlasy ani
šedivník. Prikročila k prekvapenej deve a prihovorila sa jej:
- Ja som Kykymora, pani tatranského okolia.
Bývam za Kriváňom, v mocnom skalnom hrade. Dávnejšie ťa už, dievka moja,
pozorujem a vídam ťa, ako blúdiš utrápená, uslzená. Nesvedčí sa mladej deve žiť
iba spomienkam. Na minulosť zabudni!
- Stará mať, akože zabudnúť na predrahých
rodičov. Teraz žijem opustená, sirota!
- Nelamentuj! - povedala starena. – Poď so
mnou a budeš si spokojne žiť.
Pohladkala devu po
hodvábnych vlasoch, za ruku pojala a odviedla do skalného hradu, ktorý
ľudské oko len tak ľahko nenašlo. Starena Kvetušku nasýtila a vďačné dievča jej
vyrozprávalo všetko o sebe i o drahých mŕtvych rodičoch. A predsa nevyzradila
všetko. Zamlčala tajomstvo, ktoré jej zverila matka-víla.
Kykymora však
nebola dobrá starena. Bola to zlá, chamtivá a neľútostná ježibaba, čarodejnica.
Poznala celý kraj, vedela aj o zlate, ktoré je tu niekde ukryté. Iba jeho
žriedlo nepoznala. Tušila, že Kvetuškina matka-víla poznala toto tajomstvo a
iste ho zverila svojej dcére.
Neprešiel deň, aby
zlostná starena od devy nevyzvedala, čo vie o zlatom prameni. Nepomohli však
ani sladké reči ani sľuby čarodejnice. Deva tajomstvo nevyzradila.
Rozhnevaná Kykymora
napokon začala neústupné dievča biť a trýzniť. Každý úder vohnal deve do očí
slzy. No neboli to obyčajné slzy. Menili sa na veľké kvapky rýdzeho zlata.
Starena ich chamtivo zbierala.
Kvetuška sa
premohla, prestala plakať a rýchlo zakričala:
- Nebi ma! Poviem ti, kde je čarodejné
zlatonosné pliesko.
Kykymora odhodila
prútenú metlu a Kvetuška jej všetko rozpovedala. Len o čarodejnom prútiku ani
slovka.
Kykymora ešte prinútila
devu, aby hneď išli k pliesku. A tu ježibaba hádzala do nebovobelasej vody
všetko, čo mala pri sebe i čo vôkol seba pochytila. A keď sa už v pliesku zlata
nakopilo, nenásytná Kykymora ho začala z vody vyťahovať. Len čo však omočila
ruky do plieska, tu sa aj ony, ako všetko ostatné, hneď premenili na zlato.
Kykymore už nebolo pomoci. Ťažké ruky ju začali ťahať do vody, už sa ponorila
po pás, až napokon celá padla do plieska.
V tej chvíli sa
celá od hlavy až po päty premenila na mohutný zlatý balvan.
Kvetuška od hrôzy
skríkla. Hneď vytiahla čarodejný prútik a usilovala sa vytiahnuť zlatý balvan.
No ten bol ťažší ako najťažšie olovo. Ťahala deva zlatý balvan, ťahala,
namáhala sa, no len čo ho vytiahla na kraj jazera, čarovný prútik nevydržal a
zlomil sa.
Vtom sa zlatý
balvan premenil na obyčajný kameň. Tam, pri brehu jazierka ostala trčať škaredá
podoba zlostnej Kykymory.
Vody nebovobelasého
plieska pod Kriváňom sa rozhojnili, horský potok zmocnel a premenil sa na Biely
Váh. Ľudia ho nazvali zlatonosnýrn, lebo z jeho žriedla sa dlho vyplavovali
zlaté zrnká.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára