Vrbické pleso

:povesť

Nad terajším Laziskom stál kedysi starý drevený hrádok. Pánom hrádku vraj bol akýsi cudzí rytier, ktorý ho dostal od uhorského kráľa Ondreja za služby v kráľovskom vojsku. Tu sa aj oženil s pani Johankou. Po čase sa im narodila dcérka-zlatovláska a matka ju nazvala Haničkou. Aký bol otec-boháč odľud, taká bola matka milá a aj Haničku učila prítulnosti k ľuďom. Dievčatko-zlatovláska si žilo šťastne pod opaterou matky.

Roky leteli, Hanička vyrástla na peknú devu, ale stratila dobrú matku. Pani Johanku vraj na smrť utrápila mužova tvrdosť a neľudská pýcha. Tak si povrávali ľudia. A mali veru pravdu.

Pánovi hrádku nikdy nebolo majetku dosť, večne sa pachtil za mamonou. Len pre Haničku si čas nenašiel. Až raz večer sedel v komnate sám s Haničkou. Deva usilovne vyšívala a otec sa celý

prekvapený díval na dcéru, ktorá bola ako rozvíjajúci sa ružový puk. Hneď si pomyslel:

- Hľa, ani som nevedel, aký poklad mám v dome. Musím ho zúročiť, ako sa patrí!

A už aj v mysli premietal, ktorý zo známych zemepanských synov by vyhovoval ako ženích. Dlho dumal, lenže zo známych sa mu nevidel ani jeden.

Jedného dňa sa v hrádku zastavil šľachtic, dočasný správca kráľovského hradu na Spiši. Bol už veru v rokoch, náramný boháč, ale ukrutánsky skupáň. Slovo dalo slovo a Hanička bola

nedobrovoľnou verenioou nežiadúceho cudzinca.

Rozplynulo sa čaro ,spokojného dievoctva, len čo otec oznámil Haničke svoje rozhodnutie. Márne deva odporovala, nadarmo prosila, chamtivý otec neustúpil.

Hanička hľadala útechu v hlbokých lesoch. Tam sa spoznala s mladým horárom Petrom.

Mládenec bol mocný, driečny a jeho milá reč Haničku vždy, aspoň na čas upokojila. Stretávali sa často. Raz sa Petrovi zdôverila, aký zlý osud jej pripravuje otec. Vtedy mladý horár zosmutnel. Hneď Hanke navrhol, aby ušla k jeho rodičom do odľahlej hájovne v horách nad Laziskom. Prosil, ale Hanka nesúhlasila. Nechcela privolať otcov hnev na Petra a jeho rodičov.

Pán hrádku medzitým už dohovoril deň zásnub. Na hostinu pozval panstvo z celého kraja.

Ženícha sprevádzala ozbrojená družina. Ani sa poriadne s nastávajúcim tesťom a so zídeným panstvom nezvítal, hneď sa náhlil do izieb, kde bývala Hanička. No Hanku nenašiel. Nenašiel ju ani otec, ani hostia, darmo sa rozišli hľadať ju.

V ten deň, ešte za svitania, sa Hanička obliekla do šiat zelených ako horské lúčky. Ticho sa vytratila z hrádku a bežala do hôr. Nebála sa tmavého lesa ani lesnej zveri, lebo jej žiaľ premohol

aj strach. Išla dolinou a slnko sa už prenieslo cez poludnie, keď deva celkom unavená došla k bielej skale. Tu sa utiahla do výklenku, v ktorom zavše sedávala s Petrom.

Len čo si trochu vydýchla, zrazu ju zaplavil veľký žiaľ a do očí jej vhŕkli slzy. Myslela na dobrú matku, ktorá ju už nemôže chrániť. Myslela na Petra, ktorý jej sľúbil, že príde. Slzy stekali po bielej skale, rozlievali sa do jamiek a padali do priehlbiny. Nekonečné boli pramienky slz. V priehlbine z nich vzniklo pliesko, ktorého hladina stúpala, rástla, až sa dotýkala zlatozelených Hankiných črievičiek.

Hanka slabla, pomaly sa kĺzala z bielej skaly do plieska, ale nepotopila sa. Voda ju nadnášala. Tak ležala na hladine jazera ako vodná ruža, keď tu uvidela prichádzať Petra.

Peter zastal na brehu nikdy nevideného plesa, zazrel devu a ani nezaváhal, hneď za ňou skočil, aby ju naveky objal. Obaja sa pomaly ponárali a klesali do hlbín vyplakaných slz. Hladina

plesa sa nad nimi navždy zavrela.

Toto pleso nazvali Vrbickým plesom. Jeho voda je priezračná a zelená ako závoj nešťastnej Haničky, ktorá sa pre chamtivosť svojho otca utopila vo vlastných slzách.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974