:povesť
Nad terajším Laziskom
stál kedysi starý drevený hrádok. Pánom hrádku vraj bol akýsi cudzí rytier,
ktorý ho dostal od uhorského kráľa Ondreja za služby v kráľovskom vojsku. Tu sa
aj oženil s pani Johankou. Po čase sa im narodila dcérka-zlatovláska a matka ju
nazvala Haničkou. Aký bol otec-boháč odľud, taká bola matka milá a aj Haničku
učila prítulnosti k ľuďom. Dievčatko-zlatovláska si žilo šťastne pod opaterou
matky.
Roky leteli,
Hanička vyrástla na peknú devu, ale stratila dobrú matku. Pani Johanku vraj na
smrť utrápila mužova tvrdosť a neľudská pýcha. Tak si povrávali ľudia. A mali
veru pravdu.
Pánovi hrádku nikdy
nebolo majetku dosť, večne sa pachtil za mamonou. Len pre Haničku si čas
nenašiel. Až raz večer sedel v komnate sám s Haničkou. Deva usilovne vyšívala a
otec sa celý
prekvapený díval na dcéru, ktorá bola ako
rozvíjajúci sa ružový puk. Hneď si pomyslel:
- Hľa, ani som nevedel, aký poklad mám v
dome. Musím ho zúročiť, ako sa patrí!
A už aj v mysli
premietal, ktorý zo známych zemepanských synov by vyhovoval ako ženích. Dlho
dumal, lenže zo známych sa mu nevidel ani jeden.
Jedného dňa sa v
hrádku zastavil šľachtic, dočasný správca kráľovského hradu na Spiši. Bol už
veru v rokoch, náramný boháč, ale ukrutánsky skupáň. Slovo dalo slovo a Hanička
bola
nedobrovoľnou verenioou nežiadúceho
cudzinca.
Rozplynulo sa čaro
,spokojného dievoctva, len čo otec oznámil Haničke svoje rozhodnutie. Márne
deva odporovala, nadarmo prosila, chamtivý otec neustúpil.
Hanička hľadala
útechu v hlbokých lesoch. Tam sa spoznala s mladým horárom Petrom.
Mládenec bol mocný,
driečny a jeho milá reč Haničku vždy, aspoň na čas upokojila. Stretávali sa
často. Raz sa Petrovi zdôverila, aký zlý osud jej pripravuje otec. Vtedy mladý
horár zosmutnel. Hneď Hanke navrhol, aby ušla k jeho rodičom do odľahlej hájovne
v horách nad Laziskom. Prosil, ale Hanka nesúhlasila. Nechcela privolať otcov
hnev na Petra a jeho rodičov.
Pán hrádku medzitým
už dohovoril deň zásnub. Na hostinu pozval panstvo z celého kraja.
Ženícha sprevádzala ozbrojená družina. Ani
sa poriadne s nastávajúcim tesťom a so zídeným panstvom nezvítal, hneď sa náhlil
do izieb, kde bývala Hanička. No Hanku nenašiel. Nenašiel ju ani otec, ani
hostia, darmo sa rozišli hľadať ju.
V ten deň, ešte za
svitania, sa Hanička obliekla do šiat zelených ako horské lúčky. Ticho sa
vytratila z hrádku a bežala do hôr. Nebála sa tmavého lesa ani lesnej zveri,
lebo jej žiaľ premohol
aj strach. Išla dolinou a slnko sa už
prenieslo cez poludnie, keď deva celkom unavená došla k bielej skale. Tu sa
utiahla do výklenku, v ktorom zavše sedávala s Petrom.
Len čo si trochu
vydýchla, zrazu ju zaplavil veľký žiaľ a do očí jej vhŕkli slzy. Myslela
na dobrú matku, ktorá ju už nemôže chrániť. Myslela na Petra, ktorý jej sľúbil,
že príde. Slzy stekali po bielej skale, rozlievali sa do jamiek a padali do
priehlbiny. Nekonečné boli pramienky slz. V priehlbine z nich vzniklo pliesko,
ktorého hladina stúpala, rástla, až sa dotýkala zlatozelených Hankiných
črievičiek.
Hanka slabla,
pomaly sa kĺzala z bielej skaly do plieska, ale nepotopila sa. Voda ju
nadnášala. Tak ležala na hladine jazera ako vodná ruža, keď tu uvidela prichádzať
Petra.
Peter zastal na brehu
nikdy nevideného plesa, zazrel devu a ani nezaváhal, hneď za ňou skočil, aby ju
naveky objal. Obaja sa pomaly ponárali a klesali do hlbín vyplakaných slz.
Hladina
plesa sa nad nimi navždy zavrela.
Toto pleso nazvali
Vrbickým plesom. Jeho voda je priezračná a zelená ako závoj nešťastnej Haničky,
ktorá sa pre chamtivosť svojho otca utopila vo vlastných slzách.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára