Kráľova hoľa

:povesť

Boli časy, keď Horehronie pokrývali veľké, šíre lesy. Žila tu zver, ktorú pred poddanými ochraňovali kráľovskí hájnici,  lebo vzácnu zver mohol sledovať iba kráľovský poľovný sokol  a loviť mohol iba kráľ a kráľovskí dvorania.

Na holi, v kráľovskej zvernici, býval najčastejším hosťom kráľ Matej. Prichádzal sem v sprievode vznešených dvoranov. Tu poľovali i hodovali.

Istého roku sa stalo, že kráľ Matej prišiel s dvoranmi na Horehronie už v zime. Dopočul sa vraj, že medvede sa akosi priveľmi rozmnožili.

Nad Šumiacom žil bača Kamzík, chlap srdnatý, mocný. Holou sekerou, zabil vraj už desať medveďov. Chýr o ňom zašiel až k, samému kráľovi Matejovi. Kráľ si dal baču predvolať a opýtal sa ho:

- Bača, ide o tebe chýr, že dobre poznáš všetky ležoviská. Zavedieš nás teda na medvede!

Všelijako bolo bačovi. Nie že by sa bál, no videl, že poľovníci sú neskúsení, i povedal:

- Pán kráľ, nehodno pokúšať medveďa v zime. Keď ho vyplašíte, býva veľmi zlý, srditý, lebo je hladný!

Zastarel sa kráľov pobočník:

- Nič sa ty, bača, nestrachuj, len nás doveď k ležoviskám! S medveďom si už sami poradíme.

Bača však ďalej nástojil:

- Poslúchnite, páni, starého, skúseného človeka. Zimnú zver nepokúšajte, lebo sa stane nešťastie!

Tu skočil bačovi do reči sám kráľ a rozkázal:

- Či ty, bača, nevieš, že som váš najvyšší pán, kráľ? A ty, môj poddaný, nemáš práva odvrávať. Urobíš, o čo ťa žiadame!

Čože mal bača, neborák, robiť?! Podrobil sa.

Kráľovskí poľovníci vzali zo Šumiaca vari desať chlapov a pustili sa hore prťou do grúňov. Už vystúpili hodne vysoko, keď bača ukázal na vysočiznú skalu. V tých miestach vraj majú byť zo tri ležoviská.

Sám kráľ Matej zhromaždil poľovnícku družinu, pánov rozdelil po dvoch, po troch, k nim pridelil šumiackych honcov a psov. Roztiahli sa do kruhu a obkolesovali ležoviská.

Poľovníci vypustili psov. Netrvalo dlho, a už sa aj ozval zúrivý brechot a praskot konárov. O chvíľu sa rozľahol aj rev medveďa. To naňho skočili psi-medvediari. Medveď sa však nedal. Rozpajedený sa postavil na zadné laby, prednými zachytil najbližšieho psa, ktorý nestihol ani len zaskučať, a už bolo po ňom.

Medveď zaňuchal krv a rozzúrený sa hodil práve v tú stranu, kde stál kráľ s barom.

Kráľ nerátal s útokom, ani len oštep si nepripravil. V poslednej chvíli ho bača odsotil tak, že zletel po snehu a zastavil sa len pri veľkom brale.

Osamelý bača Kamzík si počkal na medveďa iba so sekerou v ruke. Zver priskočil a zahnal sa labou na baču. Keby tak trafil, bolo by po bačovi. No ten zaťal sekerou. Na nešťastie zašla pomimo a bača padol na zem. Šmýkal sa po sypkom snehu a za ním sa kĺzal medveď. Kráľ Matej i dvorania sa bezmocne dívali na bačovu záhubu.

Starému Kamzíkovi sa však akosi pošťastilo postaviť sa na nohy. Znova sa rozohnal sekerou a rozvalil medvediu hlavu na pravé polovice. Zadíval sa na opachu a zašomral:

- Tak, padol aj jedenásty!

Tvrdá nátura veru musel byť bača Kamzík. Kráľ sa mu poďakoval za život a zaveril sa, že zimujúcu zver nikdy viac nebude vyrušovať. Podaroval bačovi pravých sto zlatých dukátov a na dôvažok mu dovolil slobodne pásť ovce na okolí hole.

Na pamiatku tejto poľovačky a na to, že sa kráľ Matej na hoľu často vracal, nazvali Horehronci svoje vŕšisko Kráľova hoľa. Skala, za ktorú sa kráľ Matej ukryl, dostala meno Kráľova

skala.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974