Dračie pleso

:povesť

V srdci Vysokých Tatier medzi rozvrásnenými špicatými skaliskami usadila sa za dávnych čias rodina drakov. Draci sa za korisťou rozlietali po šírom okolí. Hubili lesnú zver, zajace a mladé sŕňatá a veľmi škodili chudobe pod Tatrami, lebo odvláčali aj mladé teľce a jahnence z pastvísk, ba i hydinu z dvorov. Najstrašnejšie však bolo, že neobišli ani malé deti.

Ľudí opantali strach a hrôza. Tatranskí poľovníci striehli na nenásytných dravcov, lenže nie a nie ich dostať.

V tých časoch sedel v temnici Starhradu mladý zbojník, odsúdený na smrť. Dozvedel sa od väzenských strážcov, aká hrôza zaľahla na chudobu - dračej pliagy sa nevie zbaviť. Mládenec zavolal vartáša a povedal mu:

- Oznám pánovi, že viem, ako oslobodiť kraj od drakov!

Vartáš hneď odovzdal mládencov odkaz. Hradný pán si dal väzňa predviesť a povedal mu:

- Vidím, šuhaj, že si odvážny. Ak vyničíš dračie plemä, život ti darujem a ešte ťa aj bohato odmením.

Mládenec kázal strážam, aby mu nachystali, čo bude potrebovať, a hneď sa s nimi vybral na úpätie vysokých brál, pod temenom ktorých bol v divom žľabe dračí pelech.

Zrakom premeral výšku skalísk. Potom sa zadíval do úzkej štrbiny, čo oddeľovala dve bralá.

- To je jediná cesta k brlohu! - prehodil k ostatným.

Chvíľu porozmýšľal a pustil sa do roboty. Ostrým kladivom vysekal stupaje a do nich zapravil dva klátiky. Tak si zhotovil malý mostík. Stal si naň a kladivom rýpal ďalšie diery, kládol do nich ďalšie klátiky. Bola to nebezpečná a ťažká robota.

Keď už položil aj posledný mostík pod samým pelechom, zišiel po mostíkoch dolu a unavený tvrdo zaspal.

Na druhé ráno s čerstvými silami začal vystupovať po mostíkoch. Zobral si so sebou malú ostrú sekerku na dlhom porisku. Ešte sa opásal dlhým tenkým lankom a už aj opatrne stúpal, až konečne zastal pod samým pelechom. Lanko odpásal a k najvyššiemu mostíku priviazal. Chrbtom sa oprel o skalnú stenu a už aj stál priam oproti hniezdu.

V pelechu práve ležala dračica. Len čo zočila mládenca, vstala, zaskučala a zaútočila naňho ostrým pyskom. Ibaže mládenec bol na útok pripravený. Sekerkou zaťal dračici do hlavy. Tá len zachrčala a padla do brlohu mŕtva. Mládenec ju s veľkou námahou vytiahol z hniezda a zhodil do hlbiny.

Teraz spustil dlhé lanko strážcom a tí na jeho voľný koniec pripevnili smolnú fakľu, trúd a kresadielko. Zatriasli lankom a mládenec si veci vytiahol hore. Iskrami z kresadla roznietil trúd, od neho zapálil smolnicu a keď sa rozhorela, strčil ju do dračieho pelechu. V mohutnom plameni zahynuli dračie mláďatá.

V sedle skál ešte šľahali plamene do výšav, keď už bol mládenec opäť na zemi. Zrazu sa ozval rev a nad plameňmi bolo vidieť prudký let starého draka. Mládenec si vzdychol:

- Hľa, keby som sa len o chvíľku bol omeškal, jemu sa veru neubránim!

Drak niekoľko ráz obletel horiaci pelech, ešte raz prenikavo zryčal a sťa bleskom trafený sa zrútil na úpätie skál. Práve ta, kde padla aj dračica.

Z druhej strany skál, ktoré potom začali nazývať Dračími skalami, bolo počuť rachot, akoby sa skaliská trhali. A keď sa ta ľudia išli pozrieť, div že od ľaku nezamreli. Po drakoch ani stopy, ale pred ich očami sa penili vody temného, predtým nevídaného jazera. Tam sa ohavy prepadli.

Nové tatranské jazero ľudia nazvali Dračím plesom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974