Jastrabia veža

:povesť

Vo výšinách Tatier vypína sa vysoké bralo, ktoré ľudia nazvali Jastrabia veža. Na jeho úpätí ležalo Čierne pleso, ktorého voda bola ako žúžoľ, lebo doň nikdy neprenikli slnečné lúče. Duch Čierneho plesa sa všemožne usiloval nahovoriť krásnu vílu, aby sa presťahovala do jeho vôd, ale márne. Víla na všetky nahováračky odpovedala:

- Bojím sa večného šera v Čiernom plese. Možno by som aj privolila, keby jeho vody zjasneli.

Rozhutoval duch, s kadekým sa radil, až mu Kykymora poradila, aby do vrcholca Jastrabej veže vsadil veľký drahokam. Duch spravil podľa jej rady a znova nahováral vílu:

- Splnil som, čo si chcela. Na vrcholci veže vidíš drahokam, ktorý svieti nad slnko jasnejšie a jeho lúče prenikajú vodami môjho Čierneho plesa. Či už teraz privolíš?

Víla bola spokojná, že sa jej stalo po vôli a presídlil a do Čierneho plesa.

Raz sa do kraja zatúlal lovec kamzíkov. Mládenca očarila divá krása prírody, i rozhodol sa, že tu pobudne. Pod previsnutou skalou si hneď našiel aj prístrešie. Odtiaľ chodieval na postriežku. V usilovnej práci lovec ani nepobadal, ako sa míňajú dni, iba keď sa mu úlovkov navŕšilo. Roztriedil teda korisť a keďže bol lahodný deň, rozhodol sa, že si odpočinie.

Zamyslený sa díval po strmých vršiskách a napokon sa zahľadel aj na Čierne pleso. Tu na brehu jazera zrazu uvidel prekrásny zjav. V zlatých lúčoch slnka sa tam vyhrievala utešená víla. Šuhaj vyskočil, k jazeru zbehol a nevídanej deve sa prihovoril:

- Kde si sa tu vzala, neznáma krásavica? Či ta vari slnečný lúč na zem zniesol?

Víla ešte nikdy smrteľníka nevidela, ale lovec sa jej hneď zapáčil i odpovedala:

- Nie, cudzinec, nespadla som z nebies. Tu som doma vo vodách Čierneho plesa. A kto si ty?

I vysvetľoval jej lovec, kto je, a začal vílu prosiť, aby sa stala jeho ženou. Na mnohé prosby víla premohla nedôveru, dala sa nahovoriť a odišla s lovcom do jeho domca pod Tatrami.

Nepoznala krásna víla nestálosť ľudskej lásky. Mladý lovec sa víly skoro nabažil, aj ju napokon vyhnal. Sklamaná a nešťastná sa vrátila do Čierneho plesa, lenže svojho milého tam už nenašla: osamotený a skormútený duch sa z jazera odsťahoval nevedno kam.

Oklamaná víla prisahala pomstu celému ľudskému pokoleniu. A pomocníkom sa jej stal drahokam - karbunkul z Jastrabej veže.

Drahokam lákal ľudí nielen pre svoju veľkú hodnotu, ale ešte väčšmi preto, lebo ľudia verili, že komu sa drahokam dostane do rúk, splní sa mu každé želanie, ba jeho pomocou sa človek vraj môže stať neviditeľným.

Drahokam najväčšmi očarúval ženy. Vo svojej márnivosti si ho žiadali ako dôkaz lásky a zaľúbení mládenci sa pokúšali vyštverať na Jastrabiu vežu, aby sa drahokamu zmocnili.

Ibaže všetky také pokusy sa skončili nešťastne. Smelci zahynuli, lebo pri výstupe na vežu raz povolil kameň, raz hromová strela odvážlivcov zmietla, alebo ich zrazil strážny hôrny duch.

Jednému šťastlivcovi sa raz podarilo vyhnúť sa takýmto nástrahám a zdolať ťažký výstup. Už-už siahal za drahokamom. Rozhnevaná víla, ktorá v plese nedočkavo striehla na svoju obeť, strhla náhle karbunkul do hlbín plesa. Mladík skočil za drahokamom, a tu ho pomstychtivá vila s jedovatým smiechom schytila do náručia a v ľadovej vode plesa neľútostne utopila.

Vyhasol čarovný žiariaci drahokam-karbunkul a Jastrabia veža sa odvtedy nazýva aj Karbunkulová veža a Čierne pleso nazvali ľudia Zeleným plesom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974