Štrbské pleso

:povesť

Obri, čo kedysi obývali naše Tatry, neboli veru svorní a mierumilovní. Často medzi sebou bojovali a neľútostne sa nivočili.

V jednej bitke si našla skupina obrov útulok v dnešnej Mlynickej doline, medzi vysokými 'skalnými stenami Štrbského štítu, Soliska a Bašty.

Družina prenasledovateľov začala vrhať do doliny pomocou ohnutých vysokých smrekov mohutné balvany. Nepriatelia nelenili, skaliská vrhali naspäť a na dôvažok hádzali ešte aj kryhy ľadovcov.

Ibaže ľadové kusy sa na skaliskách rozbíjali, balvany ich na prach rozomleli a prach sa pod lúčmi ostrého horského slnka topil na vodu. A sotva minulo niekoľko hodín, už sa celé údolie premenilo na more.

Voda rýchle stúpala a v nej všetci obri v doline zahynuli. Lenže stúpajúca voda podmyla aj ľadové a snehové polia, na ktorých stáli víťazi, a tak aj ich strhla do obrovského jazera.

Stíchla bojová hrôza a okolité vršiská celé udivené pozerali do ligotavej hladiny dvoch plies, ktoré sa zjavili pod ich úpätím. Jedno veľké a druhé menšie povyše.

Po nivočiacom boji sa svet tatranských štítov načisto premenil. Vily zabývali hory, doliny, striebristé plesá i nebovomodré morské oká. Doliny a vŕšky sa obsypali strakatým nevídaným kvietím, brehy plies zarástli ostricou, vodnou ružou a rôznymi vodnými rastlinami.

Vo veľkom plese, obklopenom večne zelenými smrekmi a voňajúcimi borovicami, sa usadili zlatovlasé víly a do menšieho plieska sa nasťahoval vodný princ.

Vo veľkom plese nastal rušný život. Vílam vládla mocná kráľovná a usilovní vodní škriatkovia im vystavali biele jagavé domy a paláce. Cez ich strechy prenikali v noci striebristé mesačné lúče a vo dne zase slnečné teplo. V ihravom svetle sa menila i farba plesa. Iná bola vo dne, iná zasa za mesačných bielych nocí.

Celkom iný život bol v malom pliesku. S vodným princom tam žili iba dvaja trpaslíci. Jedinou princovou zábavou bola rybačka. Často brázdil hladinu svojho vodného domova na ľahučkom člnku, rýchlom ako svetelný lúč. Čoraz častejšie pritom vesloval k okraju plieska a odtiaľ sa díval do zakvitnutého údolia, na ligotavé veľké pleso. Očarený pozoroval veselú hru vlniek, načúval zvonivý spev, ktorý k nemu z plesa zaznieval.

Jedného dňa preskočil cez hrádzu a pustil sa dolu k veľkému plesu. Aj, teraz sa dozvedel, kto to tak utešene spieva. Zlatovlasé víly skákali zo svojich ľahkých člnkov na pažiť, naháňali sa, trhali kvietky, venčili si hlavy venčekmi uvitými zo storakých lúčnych a horských kvetov, tancovali a hrali sa ako rozradostené deti.

Princ ukrytý za mohutným smrekom celý očarený vnímal spev šantiacich víl. Zrazu zbadal bežať po trávniku malého svišťa. Vzápätí z výšky zaznel prenikavý hvizd a na malé zvieratko sa rútil mohutný orol.

Preľaknuté víly sa rozbehli na všetky strany, utekali k brehu veľkého plesa, vrtko naskákali do člnkov a rýchle veslovali domov.

Jedna z víl sa však v behu potkla, padla na kmeň stromu a ostala ležať na trávniku v bezvedomí. Jej prestrašené sestry iba večer zbadali, že chýba.

Zrazu bol vodný palác celý na nohách. Kráľovná hneď poslala škriatkov hľadať stratenú vílu. Ibaže ju nenašli. Len zahliadli, ako sa vodný princ náhli k hrádzi a v náručí nesie omdletú vílu do svojho kráľovstva.

Len čo princ vošiel do paláca, uložil vílu na lôžko a prikladal jej na poranené čelo stuhy bielych mäkkých rias. Studené obklady zastavili krvácanie, ba vílu prebrali aj z bezvedomia. Spýtavo

sa na princa zadívala. Ten jej ticho povedal:

-- Neboj sa, nič sa ti nestane.

Prívetivé slová vílu upokojili a o chvíľu ju už obostrel mäkký spánok.

Keď sa škriatkovia vrátili do veľkého plesa, vyrozprávali kráľovnej víl o únose. Rozhnevaná kráľovná sa rozhodla, že sa bezočivému únoscovi pomstí. Hneď vyslala svojich škriatkov k malému pliesku a prikázala im:

- Rozlámte trstinovú ohradu i bránu do plieska! Vytrhajte na brehu všetky rastliny, konáre blízkych smrekov olámte, pozhŕňajte všetko raždie! To všetko nahádžte do malého plesa!

Keď škriatkovia všetko vykonali, kráľovná zas rozkázala:

- Teraz ešte prekopte hrádzu a z malého plesa vypusťte všetku vodu!

Keď sa na obzore zjavila raňajšia zora, v malom plese neostala ani kvapka vody. Jeho koryto sa podobalo veľkej zelenej mohyle. A pod zelenou mohylou odpočívali svoj večný sen princ a víla.

Od tých čias sa koryto malého plesa nikdy viac nezaplnilo vodou. Len za dažďových prívalov sa v pliesku ukáže voda, ale hneď presiakne do veľkého plesa, ktoré ľudia nazvali Štrbské pleso.

Miroslav Anton Huska, Tatranský Zlatý Jeleň, 
Osveta, n.p., Martin, 1974