:povesť
Pred
vekovitými vekmi boli vraj naše Tatry číra skala. Na ich úpätí sa rozprestieral
temravý prales. Bolo to kráľovstvo bez ľudí, celý kraj obývali len čarovné víly
a lesné žienky.
Práve
v tých časoch, ďaleko od tohto kráľovstva, sedel jedného dňa na brehu svojho
mocnárstva vševládny pán šírych morí - morský kráľ - a vyhrieval sa na slniečku.
Bol taký zamyslený, že ani nepobadal, keď pred ním zastala neznáma krásavica. Keď
sa morský vladár spamätal z prekvapenia, opýtal sa:
- Ktože si, krásna
panna, a odkiaľ prichodíš?
Deva
s úsmevom odpovedala:
- Priletela som na
perutiach priateľa vetríka zďaleka. Z vysočizných vrchov tam na severe,
kde je moje rodisko i domovina. Som jediná dcéra kráľovnej ríše obrovitý ch
končiarov, čo ich Tatrami nazvali. Moje staršie družky vily rozprávali mnoho o
krásách neznámeho mora, i priletela som, aby som to čudesné more videla na
vlastné oči.
Slová
neznámej devy zneli v ušiach morského kráľa ako strieborné zvončeky. Nie čudo,
že v ňom vzbĺkla túžba po víle. Milo sa na ňu usmial a začal ju vábiť:
- Ja som zasa pánom
všetkých mori, to je moje kráľovstvo. Poď so mnou, ukážem ti krásy a poklady,
ktoré mám na dne morských hĺbok v kryštálových palácoch.
Ale
prerátal sa. Krásna víla odmietla zostúpiť do morských hĺbok. Radšej privolala
vetrík a pod jeho ochranou sa vrátila do tatranskej domoviny.
Morského
kráľa však pochytila za neznámou vílou veľká túžba. Vo dne v noci ho
prenasledovala vidina krásavice. Kde len kročil, všade hútal, ako by sa dostal
k vile. Isto-iste vedel iba to, že po suchej zemi cesta k nej nevedie. Jedného
dňa si zavolal starého vodného škriatka a povedal mu:
- Počuj, neraz si mi
dobrou radou poslúžil. Dnes múdru radu potrebujem ako soľ. Povedz, ako sa
dostať k víle, ktorá býva kdesi v tatranských vrchoch.
Starý
škriatok rozmýšľal, hútal, až konečne prehovoril:
- Inej cesty nepoznám,
iba popod zem. Zo samého morského dna prerúbeme do zemských skál tunely a cez
ne sa dostaneš k vytúženej víle.
Morskému
kráľovi sa rada pozdala. Ponoril sa spolu so starým škriatkom na dno mora.
Tisíce drobných vodných mužíkov začalo hneď vŕtať a rúbať otvor do zemskej
skaly, čo siahala až na morské dno. V ťažkej robote im pomáhali i mocné morské víry.
Podzemná chodba sa stále viac a viac predlžovala, až sa jedného dňa prevŕtali
pod samé Tatry. Tu vyrúbali otvor do zemského povrchu.
Rozbúrená
morská voda zaplavila celú podzemnú chodbu, otvorom sa vyliala na zem, prenikla
do tatranských doliniek, v ktorých sa rozliala a vytvorila jazerá. Podzemnou
chodbou sa potom do tatranskej ríše dostal aj morský kráľ.
Ibaže
všetka jeho námaha bola zbytočná. Kráľovná víl dobre vedela, aké nebezpečné je
lákanie morského kráľa a vystríhala pred ním svoju dcéru. A tá sa veru
nikdy sama nepriblížila k jazierkam, ktoré
morskou vodou naplnil kráľ morí. Len v spoločnosti starších víl obdivovala
nevídané jazerá.
Morský
kráľ vílu vábil, prehováral. No márne jej núkal perly, ba všetky poklady mora, víla
na vábivé slová odpovedala:
- Márne sľubuješ,
daromne vábiš, Hľa, tu sú moje poklady! Nebotyčné končiare, ružové závoje zorí,
čarovný východ a západ slnka, krása jedlí a smrekových obrov. A poklad
najdrahší - milovaná matka a sestry-víly.
Darmo
morský kráľ prosil, darmo sľuboval. Darmo zúril a jazerné vody tak
rozbúril, že prúdy vôd do výšok vystrekovali - proti tatranským skalným obrom
bol bezmocný. Musel sa vrátiť do svojho morského kráľovstva.
Medzi
tatranskými štítmi ostali iba jeho jazerá a ľudia ich nazvali morskými okami.
Miroslav Anton Huska,
Tatranský Zlatý Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta,
n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára