Tatry

:povesť

  

Ľudia už ani nechyrujú, že voľakedy dávno v miestach, kde sa dnes rozprestierajú naše Tatry, nebolo nijakých vrchov ani ich nebotyčných štítov, nebolo počuť hukot vodopádov. Všade tam ležala šíra roveň a celá tá rovina bola domovinou ľudských obrov.

Žili vraj títo obri ako ľudia, so zemou sa lopotili, poživeň si museli v potu tvári dobývať. Nad celou ich domovinou kraľoval obor nad obrov a silák nad silákov. Dlho tu vládla pokojná práca a pohoda, každý si hľadel svojich povinností. A v ťažkých robotách si navzájom pomáhali.

Lenže nadišiel čas, keď sa aj v pokojnej domovine obrov začali ukazovať ľudské necnosti. Vládca obrov rozšíril svoju rodinu a na jej obživu už museli prispievať aj ostatní obri. Vladárova rodina sa časom osamostatnila a hovela si v bezstarostnosti a záhaľke. Ibaže lenivosť ešte nikoho neurobila šťastným, ba vraj je ona prvým schodíkom ku skaze. Vladára aj jeho pokrvných veľmi skoro opantali povýšenectvo a pýcha. Ruka v ruke s pýchou kráčala jej sestra - neresť. No najhoršie bolo, že sa neresť zahryzla aj do celého obrieho plemena a šírila sa v ňom neslýchaná nemravnosť.

Keď už hriechy pokolenia obrov prevýšili hranice, zasiahol konečne rozhnevaný vládca zeme i všetkého tvorstva. Prekypela miera jeho trpezlivosti, i rozhodol sa zlých, skazených obrov načisto vykynožiť.

Hneď na úsvite nového rána pokryli celú oblohu ťažké mraky a zlovestné šero zastrelo svet. Hustú tmu presvecovali iba križujúce sa blesky. Ozvalo sa dunenie hromov, roztvorili sa dokorán nebeské žľaby a záplavy vôd zavalili zem tak, že zakrátko na nej nebolo suchého miestečka. A prívaly vôd hučali a narastali.

Náramný strach sa zmocnil vládcu obrov, i vyzval svojich, aby sa každý zachránil, ako len môže. Utekal pred potopou vladár obrov, v šialenom strachu sa rozpŕchli najbližší i poddaní. Utekali však márne, lebo kdeže sa zachráni š pred potopou, čo je nemilosrdnejšia, ukrutnejšia ako plameň? A práve v tých miestach, kde sa dnes vypínajú Tatry, stratili obri posledné sily a bezvládne padli na zem.

A vtedy sa vraj stal zázrak. Obrov prívaly vôd neodplavili, ale ostali ležať na miestach, kde padli. Z ich chrbtov vyrástli Tatry a zo slz neskorej ľútosti, vyronených v poslednom smrteľnom zápase, vznikli jagavé tatranské plesá.

Miroslav Anton Huska, Tatranský Zlatý Jeleň, 
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974