Tri studničky

:povesť

V tichej tatranskej doline pred dávnymi rokmi stála osamelá hájovňa. Statočný horár si v nej založil šťastný domov.  Žil práci, dobrej žene a dvom pekným dcéram, Zuzanke a Marienke. A dvere horárne boli otvorené deň či noc každému, kto do doliny zablúdil, baníkovi, uhliarovi alebo drevorubačovi.

Lenže odrazu matku skosila smrť. Horáreň ostala bez láskavej opatery, a tak sa horár po čase rozhodol, že sa ožení znova.

I doviedol si horár druhú ženu a svojim dcéram macochu. Ibaže nie dobre urobil. Macocha bola zlostná a lakomá, nuž nečudo, že nevlastné dcéry trápila, ako mohla.

Macocha raz zavolala:

- Zuza! Ber putňu a dones zo studnice vody!

Zuzanka vzala prázdnu putňu a bežala k studni. Nabrala vody, len keď tu v blízkom húští čosi ľútostivo zabľačalo. Zuzanka hneď vedela, že tak narieka mladé sŕňa, čo naisto zablúdilo. I položila putňu na zem, zašla za húštinu, pritiahla sŕňa k studnici, načrela vody a ponúkla mu. Ešte nazbierala jahodového a malinového lístia a po štipke kŕmila opustené sŕňatko.

Doma macocha čakala na vodu a sypala na Zuzanku blesky, hromy. Zrazu si čosi zmyslela a rozkríkla sa na Marienku:

- Ber ty putňu a hybaj po vodu!

Marienka poslušne utekala k studničke. A tu našla sestru, ako kŕmi sŕňa. Zabudla veru aj Marienka v tej chvíli na príkaz zlostnej macochy, zašla k malinčiu a naoberala najkrajších lístkov.

Zatiaľ v horárni macochu išlo jedom rozmetať. A tu v hneve vyriekla najťažšiu kliatbu:

- Bodaj by ste sa obe prepadli tam, kde ste!

Prekliatie sa splnilo, sestričky sa na mieste prepadli.

Keď sa otec dozvedel, čo sa stalo, vyhnal zlú ženu svetom. Potom zišiel k studni a tu uvidel dve nové studničky, čo vraj vyvreli zo slz zakliatych dievčat.

I bola v nich voda ako čisté slzy. A že vyvierala rovno zo sŕdc oboch sestričiek, ani v zime studničky nezamŕzali, lebo ich ohrievalo teplo nevinných ľudských sŕdc. Od tých čias sú v Tatrách Tri studničky.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974