Kriváň

:povesť

Stalo sa to vraj za pradávnych čias, keď naše tatranské končiare ešte len rástli, jeden rýchlejšie, iný pomalšie.

Medzi nimi žili ľudia-neľudia, ozruty. Vládol im starý kráľ, obor. Spočiatku mal ľahkú robotu, no ako sa rodina rozrastala, začali sa mu na čele usadzovať vrásky od starostí.

Poslovia mu vše donášali znepokojujúce chýry. Vraj sa ozrút chytila lenivosť a pýcha, mocnejší oberá slabšieho, ani slovo vladárovo si už nectia. Veru sa kráľ rozhneval a rozkázal poslom:

- Rozleťte sa, poslovia moji, po krajine a oznámte všetkým:

Nech sa poddaní vrátia k práci a zo svojich sŕdc nech vyplienia burinu pyšnej lenivosti! V tejto ríši iba ja rozhodujem o všetkom. Kto sa nepodvolí, zahynie!

Rozišli sa poslovia s vladárovým odkazom na všetky strany a zdalo sa, akoby nezdoby načas aj boli utíchli. Zatúlal sa vladár istého dňa do blízkosti urasteného vysočizného končiara. Vystrel sa na zem, že si na chvíľu odpočinie a zrakom zablúdil ku končiaru. Ozajstný krásavec!

Zrazu z dolinky pod sebou začul dva ženské hlasy. Keď sa pozrel, uvidel dve mladé obryne. Dívali sa na štíhly vrch a jedna práve vravela:

- Hľa, aký je len zvláštny ten končiar. Ani keby bol vládcom všetkých ostatných vrchov. Ako sa len hrdo vypína k nebesiam. Vidí sa mi, že prevyšuje aj nášho kráľa. Zaiste príde čas, keď ho nazvú kráľom vrchov.

Stačilo tých pár slov a obrovi sa v hrudi rozhorel plameň urazenej pýchy a nenávisti. Od tých čias nemal pokoja, ba začal sa vŕšiť na svojich najbližších. A keď mu poslovia zase začali donášať chýry o neznášanlivosti ozrút, tu sa rozhodol potrestať neposlušných poddaných aj obrovitý končiar.

Svitlo nové ráno a rozhnevaný obor zašiel až na samé temeno vysokánskeho končiara. Rozhliadol sa po tatranskej ríši a rozkričal sa:

- Vraj máš byť kráľom všetkých vrahov. Skúsme teda, kto z nás je súcejší, lebo dvaja králi sa v jednom kráľovstve nijako neznesú.

Vtom dupol centovými nožiskami na temeno končiara. Dupol raz, dupol druhý raz - a na tretí raz sa odvalila rovná polovica hlavy končiara.

Zachytil obor odlomený balvan jednou rukou, druhou dlaňou ho pritlačil a z balvana ostal obrovský kamenný kotúč. Napajedený skríkol:

- Tak som ťa, hrdoš, pokoril, zlomil som ti kráľovskú hlavu. A teraz sa porátam s neposlušnými ozrutami!

Schytil obrovský kotúč do pravej ruky, roztočil sa a balvan pustil svetom.

Nad tatranskými štítmi sa rozleteli zúrivé vzdušné víry, dolinami prehrmela nivočiaca povíchrica a pustošila všetko živé i neživé. Nad všetkou tou skazou letel zlostný obrov smiech.

Vtom sa vrch, na ktorom obor stál, otriasol a nachýlil poranenú hlavu. Z jeho vnútra sa ozval ťažký vzdych, vzápätí za ním vyšľahol žeravý plameň a v ňom našiel skazu zlý obor.

Keď sa neskoršie pod Tatrami usadili ľudia, nachýlenému krásavcovi dali meno Kriváň.

Miroslav Anton Huska, Tatranský Zlatý Jeleň, 
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974