:povesť
Už stáročia uplynuli
od čias, keď pod samým končiarom Kriváňa stál blízko jazera mocný hrad. Bývali
v ňom dvaja bratia, hľadači pokladov. Od svitu do mrku bratia kopali, prerývali
zem a rúbali bralo. Usilovali sa odviesť vodu zo zelenoružového krivánskeho
plesa, lebo verili, že na dne plesa je ukrytý poklad nesmiernej ceny. Poklad
vraj spustil do hlbín istý slávny kráľ, keď sa chystal do boja s panovníkom
susedného veľkého kmeňa. Bola to strašná bitka, po oboch kmeňoch neostalo ani
pamätníka. Iba potopený poklad.
Bratia sa lopotili
do úmoru, no tvrdé bralo sa nechcelo poddať.
Jedného dňa, keď od
samého svitu do pravého poludnia pokročili sotva na pol stopy, starší brat sa
nahneval, tresol čakanom o tvrdé bralisko, utrel si čelo a skríkol:
- Parom nech skára takúto robotu! Tu vari
iba sám diabol pomôže!
Mladší brat sa
prestrašil, ale starší pokračoval:
- Ukáž sa, pekelník! Vravia, že si
premocný. Chýr ide, že pomôžeš ľuďom, ktorí sa ti upíšu. Príď teda! Ber si moju
dušu, no pomôž mi dostať sa k pokladu!
Sotva starší brat
dopovedal, hladina jazera sa roztvorila a z vodných hĺbok v modrastých
plameňoch vystúpil sám diabol. Škrekľavým hlasom prehovoril:
- Volal si ma, nuž som tu! Zopakuj, čo
chceš!
A starší brat
zopakoval.
Diabol sa
zachechtal.
- Nuž nedbám! Vypočujte si teda podmienky.
Na robotu pod zemou potrebujem mesiac času. Zatiaľ vyhotovím ozrutný pluh,
ktorý rozdrví na márny prach aj najtvrdší kameň. Vy prídete každú polnoc sem a
ja si vás nad srdcom poznačím znamienkom. A skôr, ako sa stratí rožtek mesiaca,
poklad bude váš a mne budú patriť vaše duše.
Stalo sa, ako sa
dohodli. Pominul mesiac la na brehu plesa sa vynoril diablov pluh. Bolo to
ozajstné pekelné dielo, samý plameň.
A keď sa na oblohe
ukázal nový mesiac, dali sa do roboty. Diabol zapriahol do pluhu oboch bratov a
chopil sa ručníc.
Pod pluhom sa
zatriasla zem, bralá sa pod žeravými plameňmi drvili a skaly sa drobili na
prach. Nad hlavami lakomých bratov plieskal čertov plamenný bič a bratia sa
rútili s pluhom po horách-dolinách až dolu do liptovskej kotliny. A diablov
záprah oral hlbokú brázdu, až sa horstva od seba oddeľovali.
V takom zhone
bratom dochodil dych a zaprosili:
- Dosť už, dosť! Chceme si vydýchnuť čo len
na chvíľku.
Ale ohnivý bič len
plieskal, zavše zaťal aj do ohnutých chrbtov, takže bratia leteli ďalej ani
víchor.
V širokej brázde sa
za nimi prudko valili prúdy vôd z jazera a zmietli aj krivánsky hrad.
Až hlboko v doline
pri rieke sa skončila púť diablových oráčov. Lebo keď pretrhli aj jej breh,
vody vzkypeli, vystrekli do výšok a vo vodnom kotle sa prepadli pluh i jeho
záprah.
A keď na druhé ráno
zažiarilo slnko, podtatranskí pastieri div nezmeraveli. Uzreli, ako sa priam
spod vrcholca Kriváňa, ktorý za dávnych čias mal meno aj Slncová hora, keďže
spoza neho vychodilo slnko, hadí mocný potok la jazernú vodu odvádza do diaľok.
Ľudia nazvali
jazero Satanovým plesom a čudesné skaliská okolo neho, ktoré vraj ostali po
hrade, nazvali Diablovým hradom. A poklad vraj ďalej nerušene odpočíva na samom
dne ružovozeleného Satanovho plesa.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára