Beliansky vodnár

:povesť

Na rieke Belej na Podbanskom stál vraj kedysi zemepanský mlyn. Mlyn mal v nájme súci mlynár a meno mu bolo Matúš.

Mlynár Matúš často vídal na stavidlách nad mlynom zeleného mužíka, ako vysedával pri vode. Hneď sa dovtípil, čo je to zaň. Vodnár! Len čo ho po prvý raz uzrel, nakázal domácim, nech mu prieky nerobia a nedráždia ho, lebo chlapík sa vie pomstiť. Koleso doláme, stavidlá na protiveň povyťahuje i v mlynici čo-to pokvári.

Vodnár sa s ľuďmi belianskeho mlyna skamarátil. Ublížiť neublížil nikomu. Ani deti sa ho nebáli. V rieke sa kúpavali a nebáli sa, že by im vodný chlap ublížil. Ba stalo sa, keď mlynárovie chlapča z vŕby spadlo do vody, vodnár ho chytil a na breh vyniesol.

Mlynár raz uzrel vodnára, ako sedí na stavidlách a surovou rybou sa kŕmi.

- Chutí ti, chutí? - prihovoril sa mu.

- Ani nie veľmi! Ale v núdži muší chutiť všečko! – šušlal zelený mužík, lebo vraj všetci vodnári šušlú.

Mlynár ho pozval:

- Príď si teda upiecť rybku k nám na ohnisku!

A vodnár vďačne:

- Zajtra prídem! - a čľupol do vody.

Ale mlynárka veru muža nepochválila.

- No na môj veru, ešte ten mi chýbal! Doriadiže mi ten kuchyňu! - vyčítala mužovi.

Keď si vodnár v podvečer druhého dňa priniesol pár rybiek, musela mu mlynárka požičať panvicu, aj mu dať masla a soli, aby si večeru upiekol. Urobil to však raz-dva, aj rybky zjedol a spokojný vravel:

- To šom ši pochutil! Zajtra žaše prídem!

Do rukáva si utrel ústa a vyšiel z kuchyne. Len čo za ním buchli dvere, namrzená mlynárka sekla:

- To šme radi! - šušlajúc napodobovala vodnára. – Príde si ako do svojho, všetko mu príprav, aby si mohol upiecť večeru. Ani nepoprosí, ani nepoďakuje! A ešte mi po dlážke nechá takú nezdobu!

A nazlostená mlynárka handrou utierala mláčky, ktoré narobil vodnár, ako z neho voda stekala.

Od tých čias chodil si vodnár dennodenne do kuchyne rybky piecť. Mlynárka hundrala na také gazdovanie a keď videla zeleného mužíka, veru si aj odpľuvla, ale začínať si s ním nechcela, aby sa nepomstil.

Tak to trvalo vari rok.

Raz po sparnom letnom dni k večeru sa strhla búrka a lejak sa spustil taký, akoby na nebi z krhly liali. V najhoršej slote do mlyna dobehol cigán-medvediar a s ním na retiazke huňatý maco. Cigán premokol do nitky a medveďovi z kožucha voda tiekla cícerkom. Mlynár sa nad nimi zľutoval a do mlynice ich pustil.

Medvediarovi na prezlečenie akési staré háby dali, medveďa sám vyutieral starým vrecom. O chvíľu mlynárka pozvala medvediara zohriať sa do kuchyne. Polievkou a chlebom ho ponúkla, aj medveďovi čosi pohodila, a keď sa nasýtili, cigán povedal:

- Zaplať pánboh za všetko, gazdinka. Ešte vás pekne prosím, nechajte nás tu na noc. Vyspíme sa hoci aj v maštali!

Ale mlynárka:

- Ešte to by chýbalo! Aby ste mi statok poplašili! Ľahnite si vy i s medveďom hen na pecisko. Tam sa vyspíte v teple.

Medvediar sa pekne poďakoval, a že bol utrmácaný, vyliezol hneď na pecisko a medveď za ním. O chvíľu spali ani v oleji.

Mlynár s domácou čeľaďou sedeli ešte pri stole a rozprávali sa, keď zrazu vrzli dvere a do kuchyne sa plance vodnár s rybami.

- Akurát na teba sme čakali! - myslí si mlynárka a išla po panvicu a masť.

Na peci zo spánku zamrmlal medveď. Vodnár sa strhol:

- Čo to máte na peči ?

Mlynár na to:

- Ale nič, to je len mačka!

Vodnár sa upokojil. Na pekáč položil rybky a postavil nad oheň. Celá kuchyňa sa zaplnila vábivou vôňou. Neobišla ani medvedí ňucháč. O chvíľu už sa aj medveď zdvihol a šúchal sa z peciska dolu. Vodnár rybky dopiekol, už chcel do jednej zahryznúť, len vtom zazrel medveďa, ako sa k nemu blíži a mrmle.

Vodnár sa opýtal:

- Chčel by ši? - a ťahal rybku z pekáča.

Medveď rozďavil papuľu a vodnár mu do nej hodil rybku. Bolo to však ako volovi mucha! Maco chňapol za panvicou, a keď mu vodnár nechcel rybky dať, nazlostený ho sekol labou. Poškriabaný vodnár nechal pekáč pekáčom a od bolesti skučiac vyletel z kuchyne. Medveď si potom na vodnárovej večeri pochutil a keď ho medvediar zavolal, zase vyliezol na pecisko.

Domácich išlo od smiechu popučiť.

- Ale sa mu ušlo! Ten si to zapamätá! - smiala sa mlynárka.

Doškriabaný vodnár v strachu ušiel ďaleko od mlyna. Ani na druhý deň ráno nevidel, že medvediar s medveďom odišli z mlyna.

O pár dní išla mlynárka okolo potoka a tu na starej vŕbe uvidela vodnára. Ruku mal zaviazanú v lopúchoch. Len čo zbadal mlynárku, zďaleka na ňu volal:

- Gaždiná! Je ešte tá veľká mačka u váš?!

Mlynárka sa zasmiala a odvetila:

- Ej, veru je! A ešte jej pribudlo päť mladých!

- Ach, jaj, to je žie, to je žle! - zaskuhral vodnár a skočil do vody.

Dobre vedela mlynárka, že sa mokrý zelený mužík v belianskom mlyne viac neukáže. A bola rada.

Vodnár sa presťahoval do ktoréhosi tatranského plesa a nechcel mať nič viac s belianskym mlynom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Lesná žienka z Važca

:povesť

V istý podvečer vracala sa jedna žena cestičkou popri lese domov do Važca. A tu videla, že pomedzi stromy jej ide oproti neznáma deva. Dievča rúče, jednoducho oblečené, bosé a vlasy ako ľan. Pozdravilo sa a žena hneď:

- A kdeže sa náhliš?

Dievča odpovedalo:

- Idem, kam ma oči povedú.

Žena na to:

- A nešla by si do služby?

Dievča prikývlo:

- Aj by som vari šla!

Žena vedela, že v dome važeckého šoltýskeho gazdu Jura potrebujú pomoc, nuž hneď dievku volala:

- Poď so mnou do Važca, tam sa pre teba nájde dobré miesto. A keď sa aj gazdinej pozdáš, zájdeš si domov po veci a ihneď môžeš nastúpiť.

- Nemám nijaký domov! - odvetilo dievča a viac neprevravelo.

Žena si pomyslela, že je to sirota a nikoho nemá. I zašli hneď do Jurov.

Gazdovci, pravda, dievku hneď vzali. Videli, že je mocná a svižná i do roboty súca. Ani sa nemýlili. Nová slúžka mala sily za dve a do každej roboty bola hotová. Vstávala prvá a líhala posledná. Ibaže sa nenašiel človek, čo by bol videl na jej tvári úsmev. A nerada hovorila. Keď ju dakto oslovil, odpovedala slovko-dve a zase robila ďalej.

Jurovci si novú slúžku nevedeli prenachváliť. Iba sa gazdinej nevidelo, Že dievka zavše odchodí za tmy a domov sa vracia až nad ránom. Raz sa jej aj opýtala, kade to chodí, ale dievka len toľko povedala, že za chotár k sestrám. Viac ani slovka.

Do Jurov raz prišla žena-bylinkárka, čo po horách liečivé zelinky zbierala. Gazdiná nakúpila zeliniek a tu sa jej bylinkárka opýtala, ako sú spokojní s novou pomocnicou. Keď počula samú

chválu, opýtala sa:

- A v noci sa vám netúla?

Gazdiná sa čudovala, čo sa tak pýta, a tu jej bylinkárka ticho riekla:

- Nedávno 'som išla nad ránom do hory, hen k močariskám, a tu vidím vašu dievku, ako sa náhli od močarísk bosá, prostovlasá. Prebehla popri mne, fľochla na mňa akosi čudne, a tu vidím, že má sukňu od rosy celú premoknutú a v strapatých vlasoch akési kvieťa. Nuž a či vy viete, že sa pri močariskách lesné žienky schádzajú? Všetko sa mi vidí tak, že táto vaša dievka medzi ne chodieva!

Gazdiná sa veru aj preľakla, no nedala na sebe nič znať. Hneď sa rozpamätala, že dievka hovorila o sestrách, ku ktorým chodieva. Neboli to lesné žienky?

Ale že deva bola robotnica nevídaná, ba vyznala sa aj v predvídaní počasia, všetko radšej z hlavy pustila a vychádzali naďalej po dobrom.

Končil sa siedmy rok, ako deva u Jurov slúžila. Akurát vtedy sa gazda rozhodol, že dá vyrúbať lipy, čo pri močariská ah rástli. Šesť ich bolo.

Za letného rána k močariskám zašli drevorubači a pustili sa do roboty. Keď začali podtínať krajnú lipu, rovnú, košatú, vyšla práve od Jurov slúžka-robotnica s krhlami po vodu z neďalekej studnice. Len čo však začula prvé údery sekier, zatínajúcich do krásneho stromu, vykríkla, akoby jej nôž do srdca vrazili, pustila krhly a ani vtáča letela do hory. Tam sa stratila, ani ju viac nikto neuzrel.

Len teraz uverili Jurovci slovám ženy-bylinkárky, že to bola lesná žienka, ktorá prišla medzi ľudí. Medzi ľuďmi žila, ale vždy ju ťahalo medzi sestry do lesa, kde s nimi po nociach tancovala.

A vraj každá lesná žienka má svoj strom, ktorý je stromom jej života. Ak vyhynie strom, i lesná žienka zahynie. A vari tak zahynula i táto niekde v lese, kde ušla, keď začali stínať jej lipu.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Pribylinská rusalka

:povesť

V podtatranskej Pribyline žil vraj kedysi malý podhorský gazdík. Mladý, robotný, no z pásikov polí len-len že vyžil.

Raz vyšiel s volkami do doliny na drevo a našiel tam neznámu krásnu devu, spiacu na voňavom machu. Podľa šatu hneď poznal, že je to jazerná žienka-rusalka. Najprv sa na ňu vynadíval

a potom sa k nej tíško priblížil. Zrazu len deva vyskočila a chcela ujsť. Ale vrtký gazdík ju už aj chytil za ruku a ani viac nepustil. Tak sa mu zapáčila, že ju popýtal., či nechce byť jeho ženou. Aj vodnej žienke sa junák zvidel, nuž privalila a šla s ním.

Gazdova mati sa veru začudovala, keď syn priviedol takú nevestu. No aj materi sa nastávajúca nevesta zapáčila, nuž nebola proti tomu, aby sa syn oženil s rusalkou.

Keď už bolo po svadbe, povedala nevesta ženíchovi:

- Budem ti dobrou ženou, aby si nikdy neobanoval, že si sa so mnou oženil. Iba mi nikdy nesmieš hnevlivým slovom ublížiť, nikdy viac by si ma neuvidel !

Mladého gazdu jej slová rozosmiali, ale sa zaveril, že jej nikdy krivého slova nepovie.

Tak si žili šťastne, v gazdovstve sa im všetko darilo.

Raz, práve pred žatvou, vybral sa mladý gazda do mesta. A práve vtedy gazdiná rozkázala skosiť lánik žita, čo bolo ešte zelené. Kosci sa nad čudným príkazom zadivili, aj starká mladej dohovárala, že robí škodu. No mladá gazdiná neustúpila.

- Dobre viem, čo robím. Len vy zelené žito pokoste, poviažte a zvezte domov.

Celá Pribylina hlavami krútila.

Keď sa gazda vracal domov a viezol sa popri poli, tu uvidel zelené strnisko. Nechápavo krútil hlavou. No o chvíľu stretol chlapa z dediny a od neho sa dozvedel, že mladá gazdiná rozkázala pokosiť zelené žito.

Gazdu schytila zlosť.

- Toľká škoda! Vari rozum načisto potratila!

A napajedený šibal kone a ženu preklínal. Priletel na dvor, zoskočil z voza a s mrzkými nadávkami bežal do domu. Hľadal ženu, lenže tej nikde. Ani stará mať nevedela, kde sa podela. Napokon si obaja dotvrdzovali, že sa mladá gazdiná naisto na rozume pomiatla.

O chvíľu sa celá obloha zatiahla olovenou mrákavou a nastalo božie dopustenie. Padal kamenec ako holubie vajcia a za malú chvíľu polia boli ako holohumnica. Kamenec zbil všetko obilie, celá úroda vyšla navnivoč.

Gazda teraz pochopil, že aj ich žito by bolo načisto zničené, keby ho neboli zožali.

Vtom mu mater povedala:

- Všetko to zožaté žitko v humne je suché a dozreté. Bude sa mlátiť jedna radosť!

Gazda nechcel veriť vlastným ušiam. Hneď vošiel do stodoly, a tu videl, že žito je naozaj súce.

Iba teraz oľutoval, že ženu bez viny tak preklínal. Bolo však neskoro. Rusalka sa nikdy viac medzi ľudí nevrátila.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Štrbské divožienky

:povesť

V miestach, kde dnes stojí obec Štrba, sa za dávneho dávna rozprestieral širočizný čierny les. Obďaleč lesa, na rovine, stála stará osada. Obývali ju drevorubači a roľníci, Okolo osady bola orná zem, ktorú ľudia získali žiarením lesa. Polia susedili s čiernym lesom.

V čiernom lese v tých časoch žili vraj zlostné hôrne divožienky. Okolo starých smrekov a borovíc tancovávali a v dlhých zlatých vlasoch mali vpletené vetvičky netaty. Ľudia z osady, čo sa večerami z poľa domov vracali, videli zavše na okraji lesa mihať sa belasé a zelené svetielka.

Práve poblíž čierneho lesa najradšej orával mladý pekný gazdovský synak Jurko zo starej osady. Neraz rodičia vystríhali Jurka, nech neostáva v odľahlých, pošmúrnych miestach do súmraku. Ale čože dvadsaťročný mládenec! Všetky slová odbavil len kývnutím ruky.

Ibaže jedného večera Jurko na ľahkomyseľnosť doplatil. Súmrak padal na čierny les i na polia vedľa neho a po západe slnka tmavomodrú oblohu prehradila krvavočervená žiara. Zdalo sa, akoby celé nebo bolo pokropené krvou a starí ľudia si vraveli:

- Hľa, divožienky už zasa kohosi rozkmásali!

Jurko dooral poslednú brázdu na úvratiach, ale veru ju nepriniesli biele koláče. Divožienka so smutnými očami pomohla pekne zaoral, veď kone sa z ničoho nič splašili a z rúk sa  mu vytrhli. Jurko hneď polapil liace, lenže splašené kone už nestačil strhnúť. Čiesi biele ruky mu vytrhli liace z rúk a prekvapený Jurko sa iba zrazu našiel v kruhu smejúcich sa dievčat. Mal veru na čom oči nechať. Dievčatá mali čelenky z belasých nezábudok a boli zaodeté v pavučinovom závoji prepásanom modrastou stužkou.

Keď sa divožienky rozospievali, vekovité lesné stromy im hrali ako na husliach, pokrivené kmene stromov sa menili na hady so smaragdovými okáľmi a nad hlavami divožienok posedávali lesní škriatkovia so žabími hlavami.

A neborák mládenec, chcel či nechcel, musel tancovať. Divožienky ho vykrúcali jedna za druhou. Tanec neprestával, i nečudo, že Jurkovi sily ubúdali. Srdce sa mu náramne rozbúchalo a od slabosti sa mu nohy v kolenách podlamovali. Napokon zaprosil:

- Dosť už! Pusťte ma, nevládzem!

Ibaže Jurko prosil márne. Tanec pokračoval, kým len neborák načisto vysilený neodpadol. Zvalil sa na pažiť. Vtom, ako keby sa bola meluzína rozhvízdala, divožienky sa s krikom hodili na

mládenca, neľútostne ho trhali za ruky, za nohy, za hlavu.

A tu Jurko zrazu pochopil, že divožienky ho chcú roztrhať, aby sa jeho mládenecká krv rozstriekala po celom kraji. Preto ešte raz zaprosil:

- Majte zľutovanie! Nezabíjajte ma! Veď sa mám práve ženiť. Moja mladucha by od žiaľu zhynula.

Jurkove slová však divožienky nedojali. Ba naopak, začali sa mu posmievať:

- Hľa, či vidíte hrdinu? Vraj mu mladucha umrie!

Bokom od ostatných stála jedna divožienka a mala najsmutnejšie oči, aké kto na svete videl. Okríkla svoje družky:

- Prestaňte! Nemáme právo zabiť mládenca, za ktorým bude plakať nevinná deva. A či chcete, aby jej slzy ako žeravý dážď na nás padali? Prepusťme mládenca a ako svadobný dar mu dajme našich koláčov!

Všetky divožienky zrazu stíchli a jedna sa ozvala:

- Nuž, nech je tak. Dáme mládencovi koláče, ibaže ani jediný z nich nesmie nožom rozkrojiť!

Divožienky sa medzi sebou rozvraveli a dve z nich sa vytratili do lesa. Vo chvíli sa vrátili a na veľkých lopúchových listoch Jurkovi vstať, podala mu lopúchy s koláčmi, a mládenec sa nestačil

ani spamätať, už divožienok nebolo.

Keď prišiel Jurko domov, nikomu nepovedal, kde bol, ani čo sa s ním dialo. Len svojej verenici zaniesol koláče a pripomenul, že ich nesmie krájať, iba lámať. Jeden hneď aj ochutnali. A veru

bol taký dobrý, aký v živote ešte nejedli.

Čoskoro nastali prípravy na svadbu. Ale Jurka akoby na svete nič netešilo. Bol akýsi nesvoj, smútok mal v očiach i na tvári a večerami vše len zabočil k čiernemu lesu.

Nastal deň svadby. Svadobná družina zasadla za bohaté stoly, aj veselá zábava sa čoskoro rozvírila. Iba mladoženích sedel smutný, zadumaný, Myslel na divožienku so smutnými očami, čo mu zachránila život.

Nevesta vstala, zašla do komory a položila pred Jurka misu koláčov, čo ich bol priniesol z čierneho lesa. Svitla jej iskrička nádeje, že mu azda koláče vrátia dobrú vôľu. I núkala Jurka, aby si z nich vzal. Jurko sa však na ňu iba smutne pozrel, načiahol ruku za koláčom a povedal:

- Hej, vezmem si. Ale iba rozlomený, nie rozkrojený!

To nevestu nahnevalo, i vychytila koláč Jurkovi z ruky a naraz ho sekla ostrým nožom. A potom ešte druhý i ďalší.

A hľa, čo sa stalo! Jurko si pretrel oči, obzeral sa okolo seba, akoby sa bol zo sna prebudil, milo sa na nevestu usmial a od radosti zvýskol.

Ostrie noža zlomilo čarodejnú moc koláčov. Jurko sa opäť vrátil do života a divožienky sa vraj viac na štrbských poliach nezjavili. Zaiste sa utiahli do hĺbky čierneho lesa a tam pokúšali mládencov-drevorubačov,

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974