:povesť
V istý podvečer
vracala sa jedna žena cestičkou popri lese domov do Važca. A tu videla, že
pomedzi stromy jej ide oproti neznáma deva. Dievča rúče, jednoducho oblečené,
bosé a vlasy ako ľan. Pozdravilo sa a žena hneď:
- A kdeže sa náhliš?
Dievča odpovedalo:
- Idem, kam ma oči
povedú.
Žena na to:
- A nešla by si do
služby?
Dievča prikývlo:
- Aj by som vari
šla!
Žena vedela, že v
dome važeckého šoltýskeho gazdu Jura potrebujú pomoc, nuž hneď dievku volala:
- Poď so mnou do
Važca, tam sa pre teba nájde dobré miesto. A keď sa aj gazdinej pozdáš, zájdeš
si domov po veci a ihneď môžeš nastúpiť.
- Nemám nijaký
domov! - odvetilo dievča a viac neprevravelo.
Žena si pomyslela, že
je to sirota a nikoho nemá. I zašli hneď do Jurov.
Gazdovci, pravda,
dievku hneď vzali. Videli, že je mocná a svižná i do roboty súca. Ani sa
nemýlili. Nová slúžka mala sily za dve a do každej roboty bola hotová. Vstávala
prvá a líhala posledná. Ibaže sa nenašiel človek, čo by bol videl na jej
tvári úsmev. A nerada hovorila. Keď ju dakto oslovil, odpovedala slovko-dve a
zase robila ďalej.
Jurovci si novú slúžku
nevedeli prenachváliť. Iba sa gazdinej nevidelo, Že dievka zavše odchodí za tmy
a domov sa vracia až nad ránom. Raz sa jej aj opýtala, kade to chodí, ale
dievka len toľko povedala, že za chotár k sestrám. Viac ani slovka.
Do Jurov raz prišla
žena-bylinkárka, čo po horách liečivé zelinky zbierala. Gazdiná nakúpila
zeliniek a tu sa jej bylinkárka opýtala, ako sú spokojní s novou pomocnicou.
Keď počula samú
chválu, opýtala sa:
- A v noci sa vám
netúla?
Gazdiná sa
čudovala, čo sa tak pýta, a tu jej bylinkárka ticho riekla:
- Nedávno 'som išla
nad ránom do hory, hen k močariskám, a tu vidím vašu dievku, ako sa náhli od
močarísk bosá, prostovlasá. Prebehla popri mne, fľochla na mňa akosi čudne, a
tu vidím, že má sukňu od rosy celú premoknutú a v strapatých vlasoch akési
kvieťa. Nuž a či vy viete, že sa pri močariskách lesné žienky schádzajú? Všetko
sa mi vidí tak, že táto vaša dievka medzi ne chodieva!
Gazdiná sa veru aj
preľakla, no nedala na sebe nič znať. Hneď sa rozpamätala, že dievka hovorila o
sestrách, ku ktorým chodieva. Neboli to lesné žienky?
Ale že deva bola
robotnica nevídaná, ba vyznala sa aj v predvídaní počasia, všetko radšej z
hlavy pustila a vychádzali naďalej po dobrom.
Končil sa siedmy
rok, ako deva u Jurov slúžila. Akurát vtedy sa gazda rozhodol, že dá vyrúbať
lipy, čo pri močariská ah rástli. Šesť ich bolo.
Za letného rána k
močariskám zašli drevorubači a pustili sa do roboty. Keď začali podtínať krajnú
lipu, rovnú, košatú, vyšla práve od Jurov slúžka-robotnica s krhlami po vodu z neďalekej
studnice. Len čo však začula prvé údery sekier, zatínajúcich do krásneho
stromu, vykríkla, akoby jej nôž do srdca vrazili, pustila krhly a ani vtáča
letela do hory. Tam sa stratila, ani ju viac nikto neuzrel.
Len teraz uverili
Jurovci slovám ženy-bylinkárky, že to bola lesná žienka, ktorá prišla medzi
ľudí. Medzi ľuďmi žila, ale vždy ju ťahalo medzi sestry do lesa, kde s nimi po
nociach tancovala.
A vraj každá lesná
žienka má svoj strom, ktorý je stromom jej života. Ak vyhynie strom, i lesná
žienka zahynie. A vari tak zahynula i táto niekde v lese, kde ušla, keď
začali stínať jej lipu.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára