Pribylinská rusalka

:povesť

V podtatranskej Pribyline žil vraj kedysi malý podhorský gazdík. Mladý, robotný, no z pásikov polí len-len že vyžil.

Raz vyšiel s volkami do doliny na drevo a našiel tam neznámu krásnu devu, spiacu na voňavom machu. Podľa šatu hneď poznal, že je to jazerná žienka-rusalka. Najprv sa na ňu vynadíval

a potom sa k nej tíško priblížil. Zrazu len deva vyskočila a chcela ujsť. Ale vrtký gazdík ju už aj chytil za ruku a ani viac nepustil. Tak sa mu zapáčila, že ju popýtal., či nechce byť jeho ženou. Aj vodnej žienke sa junák zvidel, nuž privalila a šla s ním.

Gazdova mati sa veru začudovala, keď syn priviedol takú nevestu. No aj materi sa nastávajúca nevesta zapáčila, nuž nebola proti tomu, aby sa syn oženil s rusalkou.

Keď už bolo po svadbe, povedala nevesta ženíchovi:

- Budem ti dobrou ženou, aby si nikdy neobanoval, že si sa so mnou oženil. Iba mi nikdy nesmieš hnevlivým slovom ublížiť, nikdy viac by si ma neuvidel !

Mladého gazdu jej slová rozosmiali, ale sa zaveril, že jej nikdy krivého slova nepovie.

Tak si žili šťastne, v gazdovstve sa im všetko darilo.

Raz, práve pred žatvou, vybral sa mladý gazda do mesta. A práve vtedy gazdiná rozkázala skosiť lánik žita, čo bolo ešte zelené. Kosci sa nad čudným príkazom zadivili, aj starká mladej dohovárala, že robí škodu. No mladá gazdiná neustúpila.

- Dobre viem, čo robím. Len vy zelené žito pokoste, poviažte a zvezte domov.

Celá Pribylina hlavami krútila.

Keď sa gazda vracal domov a viezol sa popri poli, tu uvidel zelené strnisko. Nechápavo krútil hlavou. No o chvíľu stretol chlapa z dediny a od neho sa dozvedel, že mladá gazdiná rozkázala pokosiť zelené žito.

Gazdu schytila zlosť.

- Toľká škoda! Vari rozum načisto potratila!

A napajedený šibal kone a ženu preklínal. Priletel na dvor, zoskočil z voza a s mrzkými nadávkami bežal do domu. Hľadal ženu, lenže tej nikde. Ani stará mať nevedela, kde sa podela. Napokon si obaja dotvrdzovali, že sa mladá gazdiná naisto na rozume pomiatla.

O chvíľu sa celá obloha zatiahla olovenou mrákavou a nastalo božie dopustenie. Padal kamenec ako holubie vajcia a za malú chvíľu polia boli ako holohumnica. Kamenec zbil všetko obilie, celá úroda vyšla navnivoč.

Gazda teraz pochopil, že aj ich žito by bolo načisto zničené, keby ho neboli zožali.

Vtom mu mater povedala:

- Všetko to zožaté žitko v humne je suché a dozreté. Bude sa mlátiť jedna radosť!

Gazda nechcel veriť vlastným ušiam. Hneď vošiel do stodoly, a tu videl, že žito je naozaj súce.

Iba teraz oľutoval, že ženu bez viny tak preklínal. Bolo však neskoro. Rusalka sa nikdy viac medzi ľudí nevrátila.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974