Štrbské divožienky

:povesť

V miestach, kde dnes stojí obec Štrba, sa za dávneho dávna rozprestieral širočizný čierny les. Obďaleč lesa, na rovine, stála stará osada. Obývali ju drevorubači a roľníci, Okolo osady bola orná zem, ktorú ľudia získali žiarením lesa. Polia susedili s čiernym lesom.

V čiernom lese v tých časoch žili vraj zlostné hôrne divožienky. Okolo starých smrekov a borovíc tancovávali a v dlhých zlatých vlasoch mali vpletené vetvičky netaty. Ľudia z osady, čo sa večerami z poľa domov vracali, videli zavše na okraji lesa mihať sa belasé a zelené svetielka.

Práve poblíž čierneho lesa najradšej orával mladý pekný gazdovský synak Jurko zo starej osady. Neraz rodičia vystríhali Jurka, nech neostáva v odľahlých, pošmúrnych miestach do súmraku. Ale čože dvadsaťročný mládenec! Všetky slová odbavil len kývnutím ruky.

Ibaže jedného večera Jurko na ľahkomyseľnosť doplatil. Súmrak padal na čierny les i na polia vedľa neho a po západe slnka tmavomodrú oblohu prehradila krvavočervená žiara. Zdalo sa, akoby celé nebo bolo pokropené krvou a starí ľudia si vraveli:

- Hľa, divožienky už zasa kohosi rozkmásali!

Jurko dooral poslednú brázdu na úvratiach, ale veru ju nepriniesli biele koláče. Divožienka so smutnými očami pomohla pekne zaoral, veď kone sa z ničoho nič splašili a z rúk sa  mu vytrhli. Jurko hneď polapil liace, lenže splašené kone už nestačil strhnúť. Čiesi biele ruky mu vytrhli liace z rúk a prekvapený Jurko sa iba zrazu našiel v kruhu smejúcich sa dievčat. Mal veru na čom oči nechať. Dievčatá mali čelenky z belasých nezábudok a boli zaodeté v pavučinovom závoji prepásanom modrastou stužkou.

Keď sa divožienky rozospievali, vekovité lesné stromy im hrali ako na husliach, pokrivené kmene stromov sa menili na hady so smaragdovými okáľmi a nad hlavami divožienok posedávali lesní škriatkovia so žabími hlavami.

A neborák mládenec, chcel či nechcel, musel tancovať. Divožienky ho vykrúcali jedna za druhou. Tanec neprestával, i nečudo, že Jurkovi sily ubúdali. Srdce sa mu náramne rozbúchalo a od slabosti sa mu nohy v kolenách podlamovali. Napokon zaprosil:

- Dosť už! Pusťte ma, nevládzem!

Ibaže Jurko prosil márne. Tanec pokračoval, kým len neborák načisto vysilený neodpadol. Zvalil sa na pažiť. Vtom, ako keby sa bola meluzína rozhvízdala, divožienky sa s krikom hodili na

mládenca, neľútostne ho trhali za ruky, za nohy, za hlavu.

A tu Jurko zrazu pochopil, že divožienky ho chcú roztrhať, aby sa jeho mládenecká krv rozstriekala po celom kraji. Preto ešte raz zaprosil:

- Majte zľutovanie! Nezabíjajte ma! Veď sa mám práve ženiť. Moja mladucha by od žiaľu zhynula.

Jurkove slová však divožienky nedojali. Ba naopak, začali sa mu posmievať:

- Hľa, či vidíte hrdinu? Vraj mu mladucha umrie!

Bokom od ostatných stála jedna divožienka a mala najsmutnejšie oči, aké kto na svete videl. Okríkla svoje družky:

- Prestaňte! Nemáme právo zabiť mládenca, za ktorým bude plakať nevinná deva. A či chcete, aby jej slzy ako žeravý dážď na nás padali? Prepusťme mládenca a ako svadobný dar mu dajme našich koláčov!

Všetky divožienky zrazu stíchli a jedna sa ozvala:

- Nuž, nech je tak. Dáme mládencovi koláče, ibaže ani jediný z nich nesmie nožom rozkrojiť!

Divožienky sa medzi sebou rozvraveli a dve z nich sa vytratili do lesa. Vo chvíli sa vrátili a na veľkých lopúchových listoch Jurkovi vstať, podala mu lopúchy s koláčmi, a mládenec sa nestačil

ani spamätať, už divožienok nebolo.

Keď prišiel Jurko domov, nikomu nepovedal, kde bol, ani čo sa s ním dialo. Len svojej verenici zaniesol koláče a pripomenul, že ich nesmie krájať, iba lámať. Jeden hneď aj ochutnali. A veru

bol taký dobrý, aký v živote ešte nejedli.

Čoskoro nastali prípravy na svadbu. Ale Jurka akoby na svete nič netešilo. Bol akýsi nesvoj, smútok mal v očiach i na tvári a večerami vše len zabočil k čiernemu lesu.

Nastal deň svadby. Svadobná družina zasadla za bohaté stoly, aj veselá zábava sa čoskoro rozvírila. Iba mladoženích sedel smutný, zadumaný, Myslel na divožienku so smutnými očami, čo mu zachránila život.

Nevesta vstala, zašla do komory a položila pred Jurka misu koláčov, čo ich bol priniesol z čierneho lesa. Svitla jej iskrička nádeje, že mu azda koláče vrátia dobrú vôľu. I núkala Jurka, aby si z nich vzal. Jurko sa však na ňu iba smutne pozrel, načiahol ruku za koláčom a povedal:

- Hej, vezmem si. Ale iba rozlomený, nie rozkrojený!

To nevestu nahnevalo, i vychytila koláč Jurkovi z ruky a naraz ho sekla ostrým nožom. A potom ešte druhý i ďalší.

A hľa, čo sa stalo! Jurko si pretrel oči, obzeral sa okolo seba, akoby sa bol zo sna prebudil, milo sa na nevestu usmial a od radosti zvýskol.

Ostrie noža zlomilo čarodejnú moc koláčov. Jurko sa opäť vrátil do života a divožienky sa vraj viac na štrbských poliach nezjavili. Zaiste sa utiahli do hĺbky čierneho lesa a tam pokúšali mládencov-drevorubačov,

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974