:povesť
Za dávnych čias,
keď javorinská dolina bola ešte samý prales, žil tu jeden kováč. Bol to. vraj
kováč rúči, cvengot jeho kladiva bolo počuť od rána do noci.
Raz podvečer
vkročil do vyhne neznámy cudzinec. Kováča pozdravil, ako sa svedčí a patrí.
Kováč poďakoval za pozdrav, zadíval sa na neznámeho a zo všetkých strán si ho
poprezeral.
Cudzinec mal na sebe zbroj, na hlave
oceľovú prilbu a bradu do pása.
Neznámy oslovil
kováča:
- Vidím, kováč, že
si rúče vedieš aj remeslu rozumieš. Nevykoval by si mi zlaté podkovy?
Kováč odpovedal:
- Vďačne, veď som
vari na to tu.
Neznámy vybral z
torby zlatý prút a kováč sa pustil do roboty.
Koval kováč, zlaté
podkovy a neznámy ťahal mech. Robota im išla od ruky a kováč sa nemohol
prenačudovať. Veď zlata bol iba kúsok, no pod kladivom ho nijako neubúdalo. l
vyšlo
tých podkov neúrekom. Ešte klincov nakovali
a keď bolo všetko hotové, neznámy prehovoril:
- Akurátnu robotu
si urobil, kováč. Teraz pober všetko do noše a poď so mnou!
Kováč teda šiel.
Zahli do Belianskej doliny a keď sa priblížili k Muránskemu bralu, neznámy
povedal:
- Tu sme. Ničoho sa
ty neboj, nič sa ti nestane. A keď prídeme medzi našich, rob si svoje, len sa
varuj, aby si nebodaj nevykríkol.
Neznámy ukázal ma
otvor v Muránskom brale a keď sa pretiahli cezeň, vkročili do jaskyne. Na
jednej strane ležalo na zemi vyše sto chlapov. Všetko ozbrojenci, brady po pás,
a spali hlbokým spánkom. Veruže sa kováč začudoval. Vojak zašepkal:
- To sú naši
rytieri. Tu spia, a keď príde čas, zasa vytasia meče. No ty si len sprav svoju
robotu!
Povedľa druhej
steny jaskyne stáli kone, utešené vraníky. l začal kováč kone podkúvať. Vojak
mu držal kopyta a kováč podkúval koníka za koníkom, kým robotu šťastlivo
nedokončili.
Tu vojak nabral
odrezkov z kopýt a vsypal kováčovi do kabely so slovami:
- Na, tu máš
výplatu!
Kováč sa veru aj
nahneval, že si z neho vojak robí blázna. Či je to dáka pláca za nočnú i dennú
robotu? No priečiť sa nechcel. Schytil kabelu, odrezky vysypal a namrzený sa
pobral z jaskyne. Zišiel do doliny a zastal, aby si vydýchol. Tu, ako tašku
zhodil z pleca na zem, čosi v nej zaštrngalo. Otvoril kabelu a veru div, že z
nôh nespadol. Po odrezkoch ani stopy, ale v taške sa zajagalo zopár zlatých
toliarov. Vtedy začal ľutovať, že vojakovu výplatu ohrdol, Ale už bolo neskoro.
Robil kováč ďalej
vo vyhni, kul alebo ostril sekery a čakany, čo mu ľudia naznášali. A nebolo
toho málo. V robote bol spokojný a na jaskyňu zabudol.
Až raz po dlhom
čase vošiel vojak znova do vyhne. Kováč zase nakoval zlatých podkov, narobil
zlatých klincov a odišiel podkuť kone. Teraz si však zaumienil, že veru už
nebude hlúpy a čokoľvek mu vojak dá, nezahodí. A v takomto zamyslení si zrazu kladivom
udrel po prstoch. Vykríkol.
A hľa, čo sa tu
stalo! Kováč až strachom zmeravel, lebo rytieri sa prebudili, začali vstávať zo
zeme a opytovali sa:
- Vari už nastal
náš čas?
Vojak však
odpovedal:
- Nie, ešte nie.
Spite spokojne ďalej!
Nepekne zazrel na
kováča, aj mu zahrozil.
Kováč dokončil
robotu, pozbieral svoje riady a poberal sa domov. A vojak zasa nabral odrezkov z
kopýt a nasypal kováčovi do kapsy.
Ani kováč nezbadal,
ako sa ocitol v doline pod Muránskym bralom. Prvé bolo, že zvedavo nakukol do
kapsy. No sklamaný videl iba samé odrezky a nijaké dukáty. Vojak takto
potrestal
kováča za to, že narušil rytierom spánok.
Kováč sa vrátil do
vyhne, ďalej si robil svoju robotu, ale už bol akýsi nesvoj, až napokon ťažko
ochorel. A pred smrťou vyrozprával tajomstvo Muránskeho brala.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára