Tatranský Zlatohlav

:povesť

V podzemí veľkého Kriváňa vraj sídlil odjakživa kráľ tatranských hadov. Spolu s dvoma najstaršími hadmi obýval čarokrásnu jaskyňu, plnú všakovakých pokladov a drahokamov. Na hlave

nosil zlatú korunku, ľudia mu teda dali meno Zlatohlav.

Nie každý smrteľník mohol uzrieť tatranského Zlatohlava. A vonkoncom už nie ľudia lakomí, zlí. Starí múdri ľudia tvrdili, že Zlatohlav nebol ani zlý ani zákerný. Beda však bolo každému,

keď ho zlomyseľne vydráždil.

Dva razy v roku bolo vraj spod Kriváňa počuť náramné zahvizdnutie, ktoré sa rozľahlo po celých Tatrách. Bývalo to pred čarovnou jánskou nocou a na pravé poludnie v deň Bartolomeja - Brtomíla, To Zlatohlav zvolával svojich poddaných na veľký hadí snem. Na zahvizdnutie hrnuli sa hady zo všetkých strán. Zhromaždili sa vraj vôkol okrúhleho kameňa a to ľudia vraveli, že hady kameň dúchajú. Kameň sa vraj stal čarodejným a kto sa ho zmocnil, toho v živote šťastie neopustilo. I nečudo, že ľudia za hadím kameňom túžili.

Pred Bartolomejom raz istý pribylinský bača našiel hadov, ako na čistine dúchali kameň. Opatrne k nim kráčal, aby im neublížil. Len čo hady zbadali baču, hneď sa s veľkým sipotom roztratili. Kameň niesol v pysku jeden z najstarších hadov. Bača sa osmelil, kameň mu z pysku vyrazil a ušiel s ním. Hadí kameň si dal okovať meďou a šťastie ho vraj naozaj až do smrti neopustilo.

Ale zle pochodil jeden mladý furman zo Štôly. Spolu s inými vyvážal vývraty. Na poludnie si zajedol a vystrel sa na zem, že si trochu pohovie. Bolo to práve pred dňom Jána. Zrazu len začul silné sipenie. Vstal a blízo seba na stráni uvidel hadov dúchať kameň. Pravdaže sa ho chcel zmocniť. Nelenil, sňal z voza koleso a pustil ho rovno na hadov. Tí sa však hodili na mládenca a doštípali ho na smrť. Našli ho furmani náramne spuchnutého a celého modrého. To zlomyseľného furmana potrestal

vraj sám Zlatohlav.

Nejeden z Tatrancov si robil chuť aj na zlatú hadiu korunku. O Zlatohlavovi si rozprávali, že čas od času opúšťal svoje bydlo a plazil sa k horskej bystrine, Bielemu Váhu. Na jeho brehu si zložil z1atú korunku do trávy a vliezol do vody vykúpať sa. A o zlatej korunke holi ľudia presvedčení, že má čarodejnú moc, otvára vraj prístup ku všetkým tatranským pokladom.

Mladý važecký valach, ktorý s ovcami košaroval na lúkach pod Kriváňom, ocitol sa na brehu bystriny práve vo chvíli, keď sa Zlatohlav kúpal. Zlatá korunka sa v tráve ligotala, jagala a valacha hneď aj zlô podkušilo. Pomyslel si:

- Sem sa, zlatá korunka! Moje budú tatranské poklady.

Tíško priskočil, korunku schmatol a poďho v nohy!

Zlatohlav však zlodeja zazrel. Z vody vyliezol a tak silno zapískal, že sa ozvali všetky okolité vrchy.

Na zapísknutie akoby sa bola zvlnila zem naokolo. K Zlatohlavovi sa hnali hady zo všetkých strán. Už aj ich bol náramný húf a so svojím kráľom na čele sa hnali za valachom. Valach bežal, ako mu len dych stačil, ale s hrôzou počúval, ako sa ten strašlivý sykot približuje čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.

Valach pocítil, že už dlho nevyvládze bežať, nuž mu iné neostalo, iba že zlatú korunku ponad hlavu zahodil. Mal šťastie, veď len to ho zachránilo.

Keď Zlatohlav videl, že korunka padla na zem, zastavil sa a spolu s ním všetky hady. K Zlatohlavovi sa priplazili dva najstaršie hady, pyskami opatrne zdvihli korunku a svojmu vladárovi ju na hlavu položili. Zlatohlav sa odplazil späť do svojej skrýše vnútri Kriváňa a jeho poddaní sa rozliezli každý svojou stranou.

Veru obrať tatranského kráľa hadov Zlatohlava o zlatú korunku sa nikdy nikomu nepodarilo. A tak aj mnohé poklady dodnes skrývajú tatranské bralá i doliny.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974