:povesť
Stalo sa to vraj v
oných dávnych časoch, keď väčšinu územia medzi dnešnými Vysokými a Nízkymi
Tatrami pokrývalo širočizné more, obkolesené kamennými horstvami. More vôd a
more
skál, a medzi nimi sa kde-tu našiel už aj
človek.
Na polianke, na
úpätí vysokých horských štítov, žil samučký sám rúči mládenec. Meno mal také
nezvyčajné - Neverko. Žiť sa mládencovi chcelo, a že morské oko bolo nablízku,
púšťal sa na pramici na vodu a chytal ryby. K rybám si nazbieral šťaveľ a
lobodu a tak sa živil. Veru neveselý bol život samotára. Nie čudo, že si
Neverko jedného dňa povzdychol:
- Žijem ako
pustovník z rúk do úst a nablízku niet človeka, s ktorým by som slovo stratil.
Vari by bolo načase začať žiť inak.
Svitlo ráno.
Neverko sedel na brehu morského oka, v kapsičke lesné plody, lyková sieť
po boku. Zaveril sa, že dá pokoj morským rybkám dovtedy, kým nevyhúta, ako žiť
krajšie. Hútal Neverko deň, dva. Na tretie ráno, len čo sa začalo brieždiť, už
zas sedel na brehu a zamyslený pozoroval vodnú hladinu. Nebo sa zrazu sfarbilo
ružovou clonou a Neverko začudovaný videl, ako sa z vôd morského oka vynára
strieborný čln. Po bokoch mal zlaté veslá a v ňom stála deva - Zornica. Člnok
zastal na hladine a Zornica prevravela :
- Ďakujem ti,
šuhaj, že si nechal moje rybky na pokoji, pri živote. Chcem sa ti odmeniť,
povedz mi, za čím najviac túžiš. Aleže si dobre rozmysli!
Neverko dlho
nerozmýšľal a povedal:
- Nuž, čože si
vymýšľať! Život mám biedny, pustý, keď už chceš pomôcť, sprav, aby bol
znesiteľnejší, krajší.
Zornica sa pozrela
na mládenca. a odvetila:
- Dobre. Vráť sa
domov, tam nájdeš, čo potrebuješ!
V tú chvíľu sa Zornica
i strieborný čln pohrúžili znovu do hlbín morského oka.
Uveril Neverko
slovám čudesne] devy a náhlil sa do chyžky na polianke. Tu mu vyšla v ústrety
neznáma dievčina a prihovorila sa mu:
- Odumreli ma otec
i mater, ostala som sama v svete. Vezmi si ma, Neverko, za ženu a neobanuješ!
Hľadí Neverko na
neznámu devu a nevie sa prenačudovať, odkiaľ vie jeho meno. Ale dlho
nerozmýšľal a povedal:
- Nuž dobre, hádam
nám bude dvom veselšie na svete. A ako ťa volajú?
Deva odpovedala:
-Hádaj, neuhádneš!
Volajú ma Svatka.
A tak ostali spolu.
Neverko vychodil do lesov na zver alebo k morskému oku za rybami a čakal na
svoje šťastie. Mladá žena zas zbierala lesné plody, šťaveľ, lobodu. A tak si
skromne žili.
Zmenili sa iba
chvíle večerného odpočinku. Svatka prišla z ďalekého sveta, kde sa stretala s
mnohými ľuďmi, a všeličo sa od nich podučila. Teraz večerami sedávala
Neverkovi pri nohách a rozprávala mu o boháčoch, o pyšných hradoch, o šarkanoch,
čo strážia poklady, o mladej kráľovnej, ktorá v prekrásnej záhrade raní
slzy a zbiera z nich bledé perly. Oj, bolaže mladá žienka vychýrená
rozprávačka! Pri jej nových a stále krajších rozprávkach Neverko zabúdal na
spoločnú biedu.
Nažívali už spolu
dva roky, keď sa im narodil utešený synček, ktorému: dali meno Jaroňko. Hojdala
ho mladá matka a ako keby lupene zo skalnej ruže opadávali, tak sa nad
kolískou odvíjali
rozprávky, ktoré uspávali malého synčeka.
Raz Večer Svatka
rozprávala rozprávku o náramnom bohatstve kráľa morského oka. Vtedy Neverko
vyskočil zo stolca, lapil ženu za ruku a zvolal:
- Dosť už bolo
rozprávok. Musíš ma hneď na svitaní doviesť k pokladom kráľa morského oka!
Začudovala sa
Svatka, aj sa preľakla, čo sa to s Neverkom porobilo. Rovno mužovi povedala, že
o nijakých pokladoch nevie, že treba ísť spať a ráno sa pustiť do statočnej
roboty. Takýmito slovami však akoby bola oleja na oheň priliala. Neverko sa
nasrdil a hrozil, že bude zle-nedobre, ak mu neprezradí, kde sú kráľove
poklady.
- Ráno pred
svitaním vezmeš chlapca a obídeš morské oko sprava, ja zasa zľava. Nevrátime
sa, kým neobjavíme poklad.
Svitlo ráno a Neverko
sa neumúdril. Ženu s dieťaťom vyhnal pravou stranou a sám sa dal ľavou. Plakala
žena a nesúc chlapčeka na chrbte putovala deň, dva, tri. Na štvrtý večer
načisto
vysilená sa dovliekla k bielej skale.
Uložila sa i so synčekom na hladkú skalu a v tú chvíľu zaspala.
Ráno ju prebudili
slnečné lúče. Iba tu div že strachom nezamrela! Synček zmizol! Hľadala,
pochodila celé okolie, no dieťaťa nikde. Vrátila sa Svatka na breh morského oka
a tu jej srdce zovrel taký žiaľ, že naskutku onemela. Nemá sa vrátila domov. Vrátil
sa aj Neverko a keď videl, čo sa so Svatkou stalo, a že aj o synčeka prišiel,
skoro si zúfal.
Bolže to za dom!
Nemá žena chodila ako bez ducha a Neverko akoby bol načisto rozum
potratil. Tak žili nejaký čas.
Naveľa sa Neverko v
najväčšom zúfalstve odhodlal, že ešte raz skúsi, azda sa mu pri morskom oku
znova zjaví víla Zornica. Tri dni sedel Neverko na brehu, tri dni sa postil, a
Zornica sa mu naozaj zjavila. Vyrozprával jej Neverko všetky svoje trápenia.
Zornica povedala:
- Veru, horšie je
toto trápenie od predošlého. Povedz, čo chceš, hádam ti ešte raz pomôžem!
Neverko stále iba
za pokladmi túžil, preto vilu prosil:
- Prosím ťa, vila
Zornica, iba o jedinú vec. Ukáž mi cestu k pokladom kráľa morského oka!
Zornica už dobre
poznala Neverkovu slabosť, ale predsa mu poradila:
- Iste poznáš končiar,
čo sa týči z morského oka. Na jeho vrchole sa jagá zelený drahý kameň. Sadni na
pramicu a vesluj k nemu! Tam ta počkám a ukážem ti cestu do ríše vodného
kráľa.
Od veľkej radosti
sa Neverko víle ani nepoďakoval, zvrtol sa a vrátil sa domov. Na utrápenú ženu sotva
pozrel, hodil si čosi jediva do kapsy a pobral sa späť na breh morského oka. Tu
vyčkal na dobrý vietor, vyplával s pramicou na vlny a tie ju zaniesli ku končiaru
s veľkým zeleným drahokamom. Pri úpätí končiara vyrástol ostrovček. Neverko
pristál pri ňom a Zornica ho tu naozaj čakala.
Poklonil sa Neverko
dobrej víle a tá mu rozpovedala, kde na hladine morského oka tancujú v kolese
vodné panny. Aj mu poradila, ako ich uprosiť, aby ho prepustili do ríše kráľa
morského oka.
Ale ho aj
vystríhala:
- U kráľa si užiješ
dobrôt, no na zem sa veru ťažko vrátiš!
Neverkro však už
ani nepočúval, nasadol na pramicu a vesloval zo všetkých síl, až sa priplavil k
vodným pannám. Poprosil ich:
- Krásne
panny-tanečnice, uvoľniteže mi vchod ku kráľovi morského oka!
Sotva to dopovedal,
vodné panny sa pochytali za ruky a začali sa krútiť tak rýchlo, že sa na hladine
urobil hlboký vír, ktorý schytil Neverka ako prútik a vtiahol ho do podmorskej
ríše.
Neverko sa našiel
na krásnom drobnom piesku z rýdzeho zlata a od radosti vykríkol:
- Hľa, celá poľana
z číreho zlata!
Nevedel, že je to
veľká dvorana kráľa morského oka. Okolo dvorany samé vody ako múry, nad ňou
vody ako sklená klenba. Nad dvoranou viseli halúzky perál a na podlahe stáli
koralové stoly. A tam, na druhom konci dvorany, kde vyhrávali strieborné fujarôčky
a cilingali zlaté zvončeky, hovel si sám kráľ.
Neverko si
pomyslel:
- Toľké bohatstvá,
a na zemi o nich ani chýru. Bude mi tu ako v raji.
Od veľkej radosti
sa rozbehol a ako pochabé chlapčisko urobil tri kotrmelce.
Kráľ sa na
Neverkových kotrmelcoch veselo zasmial, strhol halúzku perál a dal mu ju. Potom
rozkázal vílam, aby priniesli v zlatých nádobách nevídané jedlá a medové nápoje.
Hodoval veru Neverko ako ešte nikdy.
Po hostine bola
zábava. Víly tancovali, kráľov šašo rozprával veselé príhody. Pridal sa aj
Neverko a urobil zopár kotrmelcov. Bolože to smiechu medzi kráľovou čeľaďou!
Najviac sa zabával
malý kráľovič. Sedel v zlatej kolíske, na ktorej mal perlové zvončeky. V ruke
držal zlaté jablko. Keď sa Neverko zadíval na kráľoviča, zmeravel. V dieťati
spoznal vlastného synčeka - Jaroňka. Len teraz zvedel, kde sa chlapča podelo. Zaiste
ho víly uniesli. Prebral sa z prekvapenia a zaveril sa v duchu, že so synom
ujde z vodnej ríše. Poprosil kráľa:
- Mám k tebe
prosbu. Chcel by som slúžiť malému kráľovičovi.
Kráľ privolil.
Neverko začal rozmýšľať o úteku.
Usiloval sa hovieť
chlapčekovi vo všetkom, robil pre neho zábavky od výmyslu sveta, na tvári mal
večne smiech, no srdce ho bolelo. Vlastné dieťa ho nepoznalo. Až teraz Neverko
zmúdrel. V duchu nariekal:
- Bol som hlupák,
keď som snívalo bohatstvách. Mal som predsa doma poklady, aké nemá ani sám
morský kráľ.
Po čase Neverko
vymyslel, ako ujde z podmorského kráľovstva. S kráľovičom sa začali hrať na
koňa a pohoniča. K zábavke chýbala uzda. Neverko usilovne plietol mocnú
uzdu a pretiahol ju cez zlaté mriežky kolísky. V noci tajne ušiel od
morského kráľa a so synčekom v kolíske vplával do mora.
Po celý ten čas
Neverkova žena žila doma sama. Žialila za synčekom i za mužom. Večer čo večer
pripravila jedlo, akoby sa jej drahí mali o chvíľu vrátiť. No stále čakala
márne.
Raz v nocí mala
živý sen. Zjavila sa jej nebohá matka. Sadla si k dcére, poláskala plačúcu a
povedala jej:
- Netráp sa, dcéra
moja. Aj toto nešťastie raz pominie. Správ, čo ti poradím. Urob si priadzu a
usúkaj z nej mocnú niť. Priadzu nevlhči slinami, ale krop slzami. Na usúkanú
niť zaves kostenú udicu a spúšťaj ju do vôd morského oka. Ak chytíš rybku, pusť
ju nazad do vody. Raz sa ti na udicu lapí poklad najvzácnejší.
Dobrá matka
dopovedala a jej podoba sa rozplynula. Dcéru sen natoľko vzrušil, že sa s
výkrikom prebrala. Vtedy sa jej znova vrátila reč. Vďačne vystrela ruky za miznúcim
obrazom matky.
Svatka čoskoro
usúkala slzami vlhčenú niť. Bola taká mocná, že by udržala aj najťažší balvan.
Každý deň chodila na breh morského oka, privrávala sa hravým vlnkám i striebristým
rybkám a spúšťala udicu do hlbín.
Sedela na brehu aj
vtedy, keď Neverko so zlatou kolískou na chrbte plával už z posledných síl k
hladine. Za mriežky kolísky sa čosi zachytilo. Neverko si v zúfalstve vzdychol:
- Márna bola všetka moja námaha.
Dostihli nás kráľovské stráže!
Neboli to však
kráľovské stráže, bola to Svatkina kostená udica.
Svatka zacítila na
udici tiaž. Ťahala udicu z celej sily, až sa vynoril Neverko so zlatou kolískou
na chrbte. Vtom sa na hladine rozbúrili vody. To kráľovské stráže doháňali
utečencov. Svatka vypla všetky sily a ťahala svojich k brehu. Prenasledovatelia
zúrili, až sa vlny zdvíhali vozvysok. Dieťa sa v kolíske prebudilo a v
žene spoznalo matku. Zasmialo sa, roztvorilo rúčky a zlaté jablko mu vtom padlo
nazad do mora. Synčekov smiech dodal matke nevídanú silu. Ešte raz poriadne potiahla
a vytrhla muža s kolískou z rozbúrených vĺn. Zlatá kolíska narazila na breh,
rozbila sa na kusy a potopila sa. Na brehu však stál Neverko s chlapčekom.
Vyobjímala si
šťastná žena dieťa i muža, svoje dva najdrahšie poklady. Vrátili sa všetci
spolu do zrubovej chyže, kde si žili spokojne.
Hnev kráľa morského
oka mal nevídané následky. Rozbil zlatý vodný palác, základy paláca sa
rozrušili do hĺbok, vody upadli a pod Tatrami ostala široká zelená dolina. Na
ríšu vodného kráľa ostala len pamiatka - malé tatranské morské oko.
Na jeho brehu
sedával bielovlasý kmeť Jaroň a rozprával svojmu potomstvu o bájnych pokladoch
kráľa morského oka.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára