:povesť
Na úbočí ždiarskej
Vidly, na jej skalných výbežkoch, stál kedysi dávno mocný hrad, v ktorom
sídlili tri sestry. Kto boli a odkiaľ prišli, to sa už nikto nedozvie. Medzi
ľuďmi sa zachovalo, že čudácke sestry boli obklopené zlatými a striebornými
pokladmi. Lenže čím väčšie bolo bohatstvo, tým viac sa v sestrách rozmáhala
lakomosť.
Ľuďom sa sestry
vyhýbali. Ich spoločníkmi boli vraj samí zlí duchovia, čo im pomohli aj k
neslýchaným pokladom za to, že sa sestry upísali zlému. A keď prišiel ich deň,
zlí duchovia si vzali diablovi zapísané sestry, rozmetali pyšný hrad a zlato
i striebro sa prepadlo.
Jedného dňa v
blízkosti pradávneho hradu pásol ovce starý valach. Už od detských liet počúval
povesť o zakliatych pokladoch v znivočenom hrade a jedného dňa sa rozhodol, že
sa pokúsi
poklady vykopať.
Hneď na druhé ráno
si doniesol krompáč i motyky a začal kopať. Kopal deň, už aj celý týždeň sa
mocoval s tvrdou skalou, keď mu zrazu krompáč padol do prázdna. Ako valach
odhrnul zem a skaly, ukázal sa mu čierny otvor. Povedal si:
- Tak teda. Prekopal som sa, ale kde, to
neviem. No nech bude, ako bude, už neodstúpim.
Prežehnal sa, kresadlom
zapálil smolnú štiepu a vkročil do otvoru. Ocitol sa v podzemnej chodbe.
Pozorne kráčal z nohy na nohu, ani nevedel ako dlho, len keď sa našiel
pred veľkou jaskyňou. Omráčený zastal. Jaskyňa sa celá jagala od lúčov, ktoré
vyžarovali zlaté a strieborné cencúle, čo viseli z klenby. Tu valach precitol a
prekvapený vzdychol:
- Vari som sa predsa len dostal k zakliatym
pokladom. Teraz si už budem z nich môcť nabrať, koľko sa mi zachce.
Valach ešte ani
nestačil domyslieť, keď sa za ním ozval hlas:
- K pokladom si sa dostal, aj si budeš môcť
do vôle nabrať. Len si zapamätaj, že nesmieš nikdy mi živej duši prezradiť, kde
poklady ležia.
Preľaknutý valach
sa poobzeral, ale nevidel nikoho. Ochotne pristal na všetko, čo tajomný hlas
žiadal, nabral si z pokladov a vrátil sa domov. Nechal ovce ovcami a plným
priehrštím začal
míňať zlato i striebro.
Zvesť o valachovej márnotratnosti sa veľmi rýchlo dostala na kežmarský hrad. Hradný pán si dal
valacha zavolať.
Sprvu sa valachovi
pred vrchnosť nechcelo, ale potom sa predsa umúdril. Sotvaže vkročil na hradný
dvor, už ho stráž viedla rovno pred pána. Ten sa na valacha usmial a oslovil
ho:
- Počúvam, že si sa stal zázračným boháčom,
Ale robotu by si predsa len odhadzovať nemal! A dávaj pozor, aby si nepadol do
rúk zbojníkom, veď vieš, koľko sa ich po horách potuluje. Ľahko by ťa mohli i o
život pripraviť. No teraz sa mi pochváľ, aké si to šťastie stretol!
Pán kežmarského
hradu usadil valacha, aj tuhým ho ponúkol, a valach ani nezbadal, ako vyzradil
celé tajomstvo. Na sľub načisto zabudol.
Hradný pán teraz už
dlho nerozmýšľal, dal pripraviť ozbrojencov a vydali sa na cestu za pokladmi.
Na nedočkavcov však čakalo nemilé prekvapenie.
Keď sprievod
prišiel k jaskyni, po pokladoch už nebolo ani slychu. Celá jaskyňa bola len
jeden veľký močiar plný veľkých zelených žiab.
Valach zaraz vedel,
že zle urobil, keď tajomstvo prezradil a hradného pána ešte aj k jaskyni
doviedol. Ale bolo už neskoro ľutovať.
Hneď na druhý deň,
keď vyšiel na horskú lúku, zrazu sa mu noha pošmykla, skotúľal sa až k okraju
priepasti a zletel do hĺbky.
Tak sa vraj pomstil
vierolomnému valachovi duch sestier, čo vnútri ždiarskej Vidly strážil tajomné
poklady.
Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý
Jeleň,
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára