Beliansky vodnár

:povesť

Na rieke Belej na Podbanskom stál vraj kedysi zemepanský mlyn. Mlyn mal v nájme súci mlynár a meno mu bolo Matúš.

Mlynár Matúš často vídal na stavidlách nad mlynom zeleného mužíka, ako vysedával pri vode. Hneď sa dovtípil, čo je to zaň. Vodnár! Len čo ho po prvý raz uzrel, nakázal domácim, nech mu prieky nerobia a nedráždia ho, lebo chlapík sa vie pomstiť. Koleso doláme, stavidlá na protiveň povyťahuje i v mlynici čo-to pokvári.

Vodnár sa s ľuďmi belianskeho mlyna skamarátil. Ublížiť neublížil nikomu. Ani deti sa ho nebáli. V rieke sa kúpavali a nebáli sa, že by im vodný chlap ublížil. Ba stalo sa, keď mlynárovie chlapča z vŕby spadlo do vody, vodnár ho chytil a na breh vyniesol.

Mlynár raz uzrel vodnára, ako sedí na stavidlách a surovou rybou sa kŕmi.

- Chutí ti, chutí? - prihovoril sa mu.

- Ani nie veľmi! Ale v núdži muší chutiť všečko! – šušlal zelený mužík, lebo vraj všetci vodnári šušlú.

Mlynár ho pozval:

- Príď si teda upiecť rybku k nám na ohnisku!

A vodnár vďačne:

- Zajtra prídem! - a čľupol do vody.

Ale mlynárka veru muža nepochválila.

- No na môj veru, ešte ten mi chýbal! Doriadiže mi ten kuchyňu! - vyčítala mužovi.

Keď si vodnár v podvečer druhého dňa priniesol pár rybiek, musela mu mlynárka požičať panvicu, aj mu dať masla a soli, aby si večeru upiekol. Urobil to však raz-dva, aj rybky zjedol a spokojný vravel:

- To šom ši pochutil! Zajtra žaše prídem!

Do rukáva si utrel ústa a vyšiel z kuchyne. Len čo za ním buchli dvere, namrzená mlynárka sekla:

- To šme radi! - šušlajúc napodobovala vodnára. – Príde si ako do svojho, všetko mu príprav, aby si mohol upiecť večeru. Ani nepoprosí, ani nepoďakuje! A ešte mi po dlážke nechá takú nezdobu!

A nazlostená mlynárka handrou utierala mláčky, ktoré narobil vodnár, ako z neho voda stekala.

Od tých čias chodil si vodnár dennodenne do kuchyne rybky piecť. Mlynárka hundrala na také gazdovanie a keď videla zeleného mužíka, veru si aj odpľuvla, ale začínať si s ním nechcela, aby sa nepomstil.

Tak to trvalo vari rok.

Raz po sparnom letnom dni k večeru sa strhla búrka a lejak sa spustil taký, akoby na nebi z krhly liali. V najhoršej slote do mlyna dobehol cigán-medvediar a s ním na retiazke huňatý maco. Cigán premokol do nitky a medveďovi z kožucha voda tiekla cícerkom. Mlynár sa nad nimi zľutoval a do mlynice ich pustil.

Medvediarovi na prezlečenie akési staré háby dali, medveďa sám vyutieral starým vrecom. O chvíľu mlynárka pozvala medvediara zohriať sa do kuchyne. Polievkou a chlebom ho ponúkla, aj medveďovi čosi pohodila, a keď sa nasýtili, cigán povedal:

- Zaplať pánboh za všetko, gazdinka. Ešte vás pekne prosím, nechajte nás tu na noc. Vyspíme sa hoci aj v maštali!

Ale mlynárka:

- Ešte to by chýbalo! Aby ste mi statok poplašili! Ľahnite si vy i s medveďom hen na pecisko. Tam sa vyspíte v teple.

Medvediar sa pekne poďakoval, a že bol utrmácaný, vyliezol hneď na pecisko a medveď za ním. O chvíľu spali ani v oleji.

Mlynár s domácou čeľaďou sedeli ešte pri stole a rozprávali sa, keď zrazu vrzli dvere a do kuchyne sa plance vodnár s rybami.

- Akurát na teba sme čakali! - myslí si mlynárka a išla po panvicu a masť.

Na peci zo spánku zamrmlal medveď. Vodnár sa strhol:

- Čo to máte na peči ?

Mlynár na to:

- Ale nič, to je len mačka!

Vodnár sa upokojil. Na pekáč položil rybky a postavil nad oheň. Celá kuchyňa sa zaplnila vábivou vôňou. Neobišla ani medvedí ňucháč. O chvíľu už sa aj medveď zdvihol a šúchal sa z peciska dolu. Vodnár rybky dopiekol, už chcel do jednej zahryznúť, len vtom zazrel medveďa, ako sa k nemu blíži a mrmle.

Vodnár sa opýtal:

- Chčel by ši? - a ťahal rybku z pekáča.

Medveď rozďavil papuľu a vodnár mu do nej hodil rybku. Bolo to však ako volovi mucha! Maco chňapol za panvicou, a keď mu vodnár nechcel rybky dať, nazlostený ho sekol labou. Poškriabaný vodnár nechal pekáč pekáčom a od bolesti skučiac vyletel z kuchyne. Medveď si potom na vodnárovej večeri pochutil a keď ho medvediar zavolal, zase vyliezol na pecisko.

Domácich išlo od smiechu popučiť.

- Ale sa mu ušlo! Ten si to zapamätá! - smiala sa mlynárka.

Doškriabaný vodnár v strachu ušiel ďaleko od mlyna. Ani na druhý deň ráno nevidel, že medvediar s medveďom odišli z mlyna.

O pár dní išla mlynárka okolo potoka a tu na starej vŕbe uvidela vodnára. Ruku mal zaviazanú v lopúchoch. Len čo zbadal mlynárku, zďaleka na ňu volal:

- Gaždiná! Je ešte tá veľká mačka u váš?!

Mlynárka sa zasmiala a odvetila:

- Ej, veru je! A ešte jej pribudlo päť mladých!

- Ach, jaj, to je žie, to je žle! - zaskuhral vodnár a skočil do vody.

Dobre vedela mlynárka, že sa mokrý zelený mužík v belianskom mlyne viac neukáže. A bola rada.

Vodnár sa presťahoval do ktoréhosi tatranského plesa a nechcel mať nič viac s belianskym mlynom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974