Beliansky vodnár

:povesť

Na rieke Belej na Podbanskom stál vraj kedysi zemepanský mlyn. Mlyn mal v nájme súci mlynár a meno mu bolo Matúš.

Mlynár Matúš často vídal na stavidlách nad mlynom zeleného mužíka, ako vysedával pri vode. Hneď sa dovtípil, čo je to zaň. Vodnár! Len čo ho po prvý raz uzrel, nakázal domácim, nech mu prieky nerobia a nedráždia ho, lebo chlapík sa vie pomstiť. Koleso doláme, stavidlá na protiveň povyťahuje i v mlynici čo-to pokvári.

Vodnár sa s ľuďmi belianskeho mlyna skamarátil. Ublížiť neublížil nikomu. Ani deti sa ho nebáli. V rieke sa kúpavali a nebáli sa, že by im vodný chlap ublížil. Ba stalo sa, keď mlynárovie chlapča z vŕby spadlo do vody, vodnár ho chytil a na breh vyniesol.

Mlynár raz uzrel vodnára, ako sedí na stavidlách a surovou rybou sa kŕmi.

- Chutí ti, chutí? - prihovoril sa mu.

- Ani nie veľmi! Ale v núdži muší chutiť všečko! – šušlal zelený mužík, lebo vraj všetci vodnári šušlú.

Mlynár ho pozval:

- Príď si teda upiecť rybku k nám na ohnisku!

A vodnár vďačne:

- Zajtra prídem! - a čľupol do vody.

Ale mlynárka veru muža nepochválila.

- No na môj veru, ešte ten mi chýbal! Doriadiže mi ten kuchyňu! - vyčítala mužovi.

Keď si vodnár v podvečer druhého dňa priniesol pár rybiek, musela mu mlynárka požičať panvicu, aj mu dať masla a soli, aby si večeru upiekol. Urobil to však raz-dva, aj rybky zjedol a spokojný vravel:

- To šom ši pochutil! Zajtra žaše prídem!

Do rukáva si utrel ústa a vyšiel z kuchyne. Len čo za ním buchli dvere, namrzená mlynárka sekla:

- To šme radi! - šušlajúc napodobovala vodnára. – Príde si ako do svojho, všetko mu príprav, aby si mohol upiecť večeru. Ani nepoprosí, ani nepoďakuje! A ešte mi po dlážke nechá takú nezdobu!

A nazlostená mlynárka handrou utierala mláčky, ktoré narobil vodnár, ako z neho voda stekala.

Od tých čias chodil si vodnár dennodenne do kuchyne rybky piecť. Mlynárka hundrala na také gazdovanie a keď videla zeleného mužíka, veru si aj odpľuvla, ale začínať si s ním nechcela, aby sa nepomstil.

Tak to trvalo vari rok.

Raz po sparnom letnom dni k večeru sa strhla búrka a lejak sa spustil taký, akoby na nebi z krhly liali. V najhoršej slote do mlyna dobehol cigán-medvediar a s ním na retiazke huňatý maco. Cigán premokol do nitky a medveďovi z kožucha voda tiekla cícerkom. Mlynár sa nad nimi zľutoval a do mlynice ich pustil.

Medvediarovi na prezlečenie akési staré háby dali, medveďa sám vyutieral starým vrecom. O chvíľu mlynárka pozvala medvediara zohriať sa do kuchyne. Polievkou a chlebom ho ponúkla, aj medveďovi čosi pohodila, a keď sa nasýtili, cigán povedal:

- Zaplať pánboh za všetko, gazdinka. Ešte vás pekne prosím, nechajte nás tu na noc. Vyspíme sa hoci aj v maštali!

Ale mlynárka:

- Ešte to by chýbalo! Aby ste mi statok poplašili! Ľahnite si vy i s medveďom hen na pecisko. Tam sa vyspíte v teple.

Medvediar sa pekne poďakoval, a že bol utrmácaný, vyliezol hneď na pecisko a medveď za ním. O chvíľu spali ani v oleji.

Mlynár s domácou čeľaďou sedeli ešte pri stole a rozprávali sa, keď zrazu vrzli dvere a do kuchyne sa plance vodnár s rybami.

- Akurát na teba sme čakali! - myslí si mlynárka a išla po panvicu a masť.

Na peci zo spánku zamrmlal medveď. Vodnár sa strhol:

- Čo to máte na peči ?

Mlynár na to:

- Ale nič, to je len mačka!

Vodnár sa upokojil. Na pekáč položil rybky a postavil nad oheň. Celá kuchyňa sa zaplnila vábivou vôňou. Neobišla ani medvedí ňucháč. O chvíľu už sa aj medveď zdvihol a šúchal sa z peciska dolu. Vodnár rybky dopiekol, už chcel do jednej zahryznúť, len vtom zazrel medveďa, ako sa k nemu blíži a mrmle.

Vodnár sa opýtal:

- Chčel by ši? - a ťahal rybku z pekáča.

Medveď rozďavil papuľu a vodnár mu do nej hodil rybku. Bolo to však ako volovi mucha! Maco chňapol za panvicou, a keď mu vodnár nechcel rybky dať, nazlostený ho sekol labou. Poškriabaný vodnár nechal pekáč pekáčom a od bolesti skučiac vyletel z kuchyne. Medveď si potom na vodnárovej večeri pochutil a keď ho medvediar zavolal, zase vyliezol na pecisko.

Domácich išlo od smiechu popučiť.

- Ale sa mu ušlo! Ten si to zapamätá! - smiala sa mlynárka.

Doškriabaný vodnár v strachu ušiel ďaleko od mlyna. Ani na druhý deň ráno nevidel, že medvediar s medveďom odišli z mlyna.

O pár dní išla mlynárka okolo potoka a tu na starej vŕbe uvidela vodnára. Ruku mal zaviazanú v lopúchoch. Len čo zbadal mlynárku, zďaleka na ňu volal:

- Gaždiná! Je ešte tá veľká mačka u váš?!

Mlynárka sa zasmiala a odvetila:

- Ej, veru je! A ešte jej pribudlo päť mladých!

- Ach, jaj, to je žie, to je žle! - zaskuhral vodnár a skočil do vody.

Dobre vedela mlynárka, že sa mokrý zelený mužík v belianskom mlyne viac neukáže. A bola rada.

Vodnár sa presťahoval do ktoréhosi tatranského plesa a nechcel mať nič viac s belianskym mlynom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Lesná žienka z Važca

:povesť

V istý podvečer vracala sa jedna žena cestičkou popri lese domov do Važca. A tu videla, že pomedzi stromy jej ide oproti neznáma deva. Dievča rúče, jednoducho oblečené, bosé a vlasy ako ľan. Pozdravilo sa a žena hneď:

- A kdeže sa náhliš?

Dievča odpovedalo:

- Idem, kam ma oči povedú.

Žena na to:

- A nešla by si do služby?

Dievča prikývlo:

- Aj by som vari šla!

Žena vedela, že v dome važeckého šoltýskeho gazdu Jura potrebujú pomoc, nuž hneď dievku volala:

- Poď so mnou do Važca, tam sa pre teba nájde dobré miesto. A keď sa aj gazdinej pozdáš, zájdeš si domov po veci a ihneď môžeš nastúpiť.

- Nemám nijaký domov! - odvetilo dievča a viac neprevravelo.

Žena si pomyslela, že je to sirota a nikoho nemá. I zašli hneď do Jurov.

Gazdovci, pravda, dievku hneď vzali. Videli, že je mocná a svižná i do roboty súca. Ani sa nemýlili. Nová slúžka mala sily za dve a do každej roboty bola hotová. Vstávala prvá a líhala posledná. Ibaže sa nenašiel človek, čo by bol videl na jej tvári úsmev. A nerada hovorila. Keď ju dakto oslovil, odpovedala slovko-dve a zase robila ďalej.

Jurovci si novú slúžku nevedeli prenachváliť. Iba sa gazdinej nevidelo, Že dievka zavše odchodí za tmy a domov sa vracia až nad ránom. Raz sa jej aj opýtala, kade to chodí, ale dievka len toľko povedala, že za chotár k sestrám. Viac ani slovka.

Do Jurov raz prišla žena-bylinkárka, čo po horách liečivé zelinky zbierala. Gazdiná nakúpila zeliniek a tu sa jej bylinkárka opýtala, ako sú spokojní s novou pomocnicou. Keď počula samú

chválu, opýtala sa:

- A v noci sa vám netúla?

Gazdiná sa čudovala, čo sa tak pýta, a tu jej bylinkárka ticho riekla:

- Nedávno 'som išla nad ránom do hory, hen k močariskám, a tu vidím vašu dievku, ako sa náhli od močarísk bosá, prostovlasá. Prebehla popri mne, fľochla na mňa akosi čudne, a tu vidím, že má sukňu od rosy celú premoknutú a v strapatých vlasoch akési kvieťa. Nuž a či vy viete, že sa pri močariskách lesné žienky schádzajú? Všetko sa mi vidí tak, že táto vaša dievka medzi ne chodieva!

Gazdiná sa veru aj preľakla, no nedala na sebe nič znať. Hneď sa rozpamätala, že dievka hovorila o sestrách, ku ktorým chodieva. Neboli to lesné žienky?

Ale že deva bola robotnica nevídaná, ba vyznala sa aj v predvídaní počasia, všetko radšej z hlavy pustila a vychádzali naďalej po dobrom.

Končil sa siedmy rok, ako deva u Jurov slúžila. Akurát vtedy sa gazda rozhodol, že dá vyrúbať lipy, čo pri močariská ah rástli. Šesť ich bolo.

Za letného rána k močariskám zašli drevorubači a pustili sa do roboty. Keď začali podtínať krajnú lipu, rovnú, košatú, vyšla práve od Jurov slúžka-robotnica s krhlami po vodu z neďalekej studnice. Len čo však začula prvé údery sekier, zatínajúcich do krásneho stromu, vykríkla, akoby jej nôž do srdca vrazili, pustila krhly a ani vtáča letela do hory. Tam sa stratila, ani ju viac nikto neuzrel.

Len teraz uverili Jurovci slovám ženy-bylinkárky, že to bola lesná žienka, ktorá prišla medzi ľudí. Medzi ľuďmi žila, ale vždy ju ťahalo medzi sestry do lesa, kde s nimi po nociach tancovala.

A vraj každá lesná žienka má svoj strom, ktorý je stromom jej života. Ak vyhynie strom, i lesná žienka zahynie. A vari tak zahynula i táto niekde v lese, kde ušla, keď začali stínať jej lipu.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Pribylinská rusalka

:povesť

V podtatranskej Pribyline žil vraj kedysi malý podhorský gazdík. Mladý, robotný, no z pásikov polí len-len že vyžil.

Raz vyšiel s volkami do doliny na drevo a našiel tam neznámu krásnu devu, spiacu na voňavom machu. Podľa šatu hneď poznal, že je to jazerná žienka-rusalka. Najprv sa na ňu vynadíval

a potom sa k nej tíško priblížil. Zrazu len deva vyskočila a chcela ujsť. Ale vrtký gazdík ju už aj chytil za ruku a ani viac nepustil. Tak sa mu zapáčila, že ju popýtal., či nechce byť jeho ženou. Aj vodnej žienke sa junák zvidel, nuž privalila a šla s ním.

Gazdova mati sa veru začudovala, keď syn priviedol takú nevestu. No aj materi sa nastávajúca nevesta zapáčila, nuž nebola proti tomu, aby sa syn oženil s rusalkou.

Keď už bolo po svadbe, povedala nevesta ženíchovi:

- Budem ti dobrou ženou, aby si nikdy neobanoval, že si sa so mnou oženil. Iba mi nikdy nesmieš hnevlivým slovom ublížiť, nikdy viac by si ma neuvidel !

Mladého gazdu jej slová rozosmiali, ale sa zaveril, že jej nikdy krivého slova nepovie.

Tak si žili šťastne, v gazdovstve sa im všetko darilo.

Raz, práve pred žatvou, vybral sa mladý gazda do mesta. A práve vtedy gazdiná rozkázala skosiť lánik žita, čo bolo ešte zelené. Kosci sa nad čudným príkazom zadivili, aj starká mladej dohovárala, že robí škodu. No mladá gazdiná neustúpila.

- Dobre viem, čo robím. Len vy zelené žito pokoste, poviažte a zvezte domov.

Celá Pribylina hlavami krútila.

Keď sa gazda vracal domov a viezol sa popri poli, tu uvidel zelené strnisko. Nechápavo krútil hlavou. No o chvíľu stretol chlapa z dediny a od neho sa dozvedel, že mladá gazdiná rozkázala pokosiť zelené žito.

Gazdu schytila zlosť.

- Toľká škoda! Vari rozum načisto potratila!

A napajedený šibal kone a ženu preklínal. Priletel na dvor, zoskočil z voza a s mrzkými nadávkami bežal do domu. Hľadal ženu, lenže tej nikde. Ani stará mať nevedela, kde sa podela. Napokon si obaja dotvrdzovali, že sa mladá gazdiná naisto na rozume pomiatla.

O chvíľu sa celá obloha zatiahla olovenou mrákavou a nastalo božie dopustenie. Padal kamenec ako holubie vajcia a za malú chvíľu polia boli ako holohumnica. Kamenec zbil všetko obilie, celá úroda vyšla navnivoč.

Gazda teraz pochopil, že aj ich žito by bolo načisto zničené, keby ho neboli zožali.

Vtom mu mater povedala:

- Všetko to zožaté žitko v humne je suché a dozreté. Bude sa mlátiť jedna radosť!

Gazda nechcel veriť vlastným ušiam. Hneď vošiel do stodoly, a tu videl, že žito je naozaj súce.

Iba teraz oľutoval, že ženu bez viny tak preklínal. Bolo však neskoro. Rusalka sa nikdy viac medzi ľudí nevrátila.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Štrbské divožienky

:povesť

V miestach, kde dnes stojí obec Štrba, sa za dávneho dávna rozprestieral širočizný čierny les. Obďaleč lesa, na rovine, stála stará osada. Obývali ju drevorubači a roľníci, Okolo osady bola orná zem, ktorú ľudia získali žiarením lesa. Polia susedili s čiernym lesom.

V čiernom lese v tých časoch žili vraj zlostné hôrne divožienky. Okolo starých smrekov a borovíc tancovávali a v dlhých zlatých vlasoch mali vpletené vetvičky netaty. Ľudia z osady, čo sa večerami z poľa domov vracali, videli zavše na okraji lesa mihať sa belasé a zelené svetielka.

Práve poblíž čierneho lesa najradšej orával mladý pekný gazdovský synak Jurko zo starej osady. Neraz rodičia vystríhali Jurka, nech neostáva v odľahlých, pošmúrnych miestach do súmraku. Ale čože dvadsaťročný mládenec! Všetky slová odbavil len kývnutím ruky.

Ibaže jedného večera Jurko na ľahkomyseľnosť doplatil. Súmrak padal na čierny les i na polia vedľa neho a po západe slnka tmavomodrú oblohu prehradila krvavočervená žiara. Zdalo sa, akoby celé nebo bolo pokropené krvou a starí ľudia si vraveli:

- Hľa, divožienky už zasa kohosi rozkmásali!

Jurko dooral poslednú brázdu na úvratiach, ale veru ju nepriniesli biele koláče. Divožienka so smutnými očami pomohla pekne zaoral, veď kone sa z ničoho nič splašili a z rúk sa  mu vytrhli. Jurko hneď polapil liace, lenže splašené kone už nestačil strhnúť. Čiesi biele ruky mu vytrhli liace z rúk a prekvapený Jurko sa iba zrazu našiel v kruhu smejúcich sa dievčat. Mal veru na čom oči nechať. Dievčatá mali čelenky z belasých nezábudok a boli zaodeté v pavučinovom závoji prepásanom modrastou stužkou.

Keď sa divožienky rozospievali, vekovité lesné stromy im hrali ako na husliach, pokrivené kmene stromov sa menili na hady so smaragdovými okáľmi a nad hlavami divožienok posedávali lesní škriatkovia so žabími hlavami.

A neborák mládenec, chcel či nechcel, musel tancovať. Divožienky ho vykrúcali jedna za druhou. Tanec neprestával, i nečudo, že Jurkovi sily ubúdali. Srdce sa mu náramne rozbúchalo a od slabosti sa mu nohy v kolenách podlamovali. Napokon zaprosil:

- Dosť už! Pusťte ma, nevládzem!

Ibaže Jurko prosil márne. Tanec pokračoval, kým len neborák načisto vysilený neodpadol. Zvalil sa na pažiť. Vtom, ako keby sa bola meluzína rozhvízdala, divožienky sa s krikom hodili na

mládenca, neľútostne ho trhali za ruky, za nohy, za hlavu.

A tu Jurko zrazu pochopil, že divožienky ho chcú roztrhať, aby sa jeho mládenecká krv rozstriekala po celom kraji. Preto ešte raz zaprosil:

- Majte zľutovanie! Nezabíjajte ma! Veď sa mám práve ženiť. Moja mladucha by od žiaľu zhynula.

Jurkove slová však divožienky nedojali. Ba naopak, začali sa mu posmievať:

- Hľa, či vidíte hrdinu? Vraj mu mladucha umrie!

Bokom od ostatných stála jedna divožienka a mala najsmutnejšie oči, aké kto na svete videl. Okríkla svoje družky:

- Prestaňte! Nemáme právo zabiť mládenca, za ktorým bude plakať nevinná deva. A či chcete, aby jej slzy ako žeravý dážď na nás padali? Prepusťme mládenca a ako svadobný dar mu dajme našich koláčov!

Všetky divožienky zrazu stíchli a jedna sa ozvala:

- Nuž, nech je tak. Dáme mládencovi koláče, ibaže ani jediný z nich nesmie nožom rozkrojiť!

Divožienky sa medzi sebou rozvraveli a dve z nich sa vytratili do lesa. Vo chvíli sa vrátili a na veľkých lopúchových listoch Jurkovi vstať, podala mu lopúchy s koláčmi, a mládenec sa nestačil

ani spamätať, už divožienok nebolo.

Keď prišiel Jurko domov, nikomu nepovedal, kde bol, ani čo sa s ním dialo. Len svojej verenici zaniesol koláče a pripomenul, že ich nesmie krájať, iba lámať. Jeden hneď aj ochutnali. A veru

bol taký dobrý, aký v živote ešte nejedli.

Čoskoro nastali prípravy na svadbu. Ale Jurka akoby na svete nič netešilo. Bol akýsi nesvoj, smútok mal v očiach i na tvári a večerami vše len zabočil k čiernemu lesu.

Nastal deň svadby. Svadobná družina zasadla za bohaté stoly, aj veselá zábava sa čoskoro rozvírila. Iba mladoženích sedel smutný, zadumaný, Myslel na divožienku so smutnými očami, čo mu zachránila život.

Nevesta vstala, zašla do komory a položila pred Jurka misu koláčov, čo ich bol priniesol z čierneho lesa. Svitla jej iskrička nádeje, že mu azda koláče vrátia dobrú vôľu. I núkala Jurka, aby si z nich vzal. Jurko sa však na ňu iba smutne pozrel, načiahol ruku za koláčom a povedal:

- Hej, vezmem si. Ale iba rozlomený, nie rozkrojený!

To nevestu nahnevalo, i vychytila koláč Jurkovi z ruky a naraz ho sekla ostrým nožom. A potom ešte druhý i ďalší.

A hľa, čo sa stalo! Jurko si pretrel oči, obzeral sa okolo seba, akoby sa bol zo sna prebudil, milo sa na nevestu usmial a od radosti zvýskol.

Ostrie noža zlomilo čarodejnú moc koláčov. Jurko sa opäť vrátil do života a divožienky sa vraj viac na štrbských poliach nezjavili. Zaiste sa utiahli do hĺbky čierneho lesa a tam pokúšali mládencov-drevorubačov,

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Spiaci rytieri v Tatrách

:povesť

Za dávnych čias, keď javorinská dolina bola ešte samý prales, žil tu jeden kováč. Bol to. vraj kováč rúči, cvengot jeho kladiva bolo počuť od rána do noci.

Raz podvečer vkročil do vyhne neznámy cudzinec. Kováča pozdravil, ako sa svedčí a patrí. Kováč poďakoval za pozdrav, zadíval sa na neznámeho a zo všetkých strán si ho poprezeral.

Cudzinec mal na sebe zbroj, na hlave oceľovú prilbu a bradu do pása.

Neznámy oslovil kováča:

- Vidím, kováč, že si rúče vedieš aj remeslu rozumieš. Nevykoval by si mi zlaté podkovy?

Kováč odpovedal:

- Vďačne, veď som vari na to tu.

Neznámy vybral z torby zlatý prút a kováč sa pustil do roboty.

Koval kováč, zlaté podkovy a neznámy ťahal mech. Robota im išla od ruky a kováč sa nemohol prenačudovať. Veď zlata bol iba kúsok, no pod kladivom ho nijako neubúdalo. l vyšlo

tých podkov neúrekom. Ešte klincov nakovali a keď bolo všetko hotové, neznámy prehovoril:

- Akurátnu robotu si urobil, kováč. Teraz pober všetko do noše a poď so mnou!

Kováč teda šiel. Zahli do Belianskej doliny a keď sa priblížili k Muránskemu bralu, neznámy povedal:

- Tu sme. Ničoho sa ty neboj, nič sa ti nestane. A keď prídeme medzi našich, rob si svoje, len sa varuj, aby si nebodaj nevykríkol.

Neznámy ukázal ma otvor v Muránskom brale a keď sa pretiahli cezeň, vkročili do jaskyne. Na jednej strane ležalo na zemi vyše sto chlapov. Všetko ozbrojenci, brady po pás, a spali hlbokým spánkom. Veruže sa kováč začudoval. Vojak zašepkal:

- To sú naši rytieri. Tu spia, a keď príde čas, zasa vytasia meče. No ty si len sprav svoju robotu!

Povedľa druhej steny jaskyne stáli kone, utešené vraníky. l začal kováč kone podkúvať. Vojak mu držal kopyta a kováč podkúval koníka za koníkom, kým robotu šťastlivo nedokončili.

Tu vojak nabral odrezkov z kopýt a vsypal kováčovi do kabely so slovami:

- Na, tu máš výplatu!

Kováč sa veru aj nahneval, že si z neho vojak robí blázna. Či je to dáka pláca za nočnú i dennú robotu? No priečiť sa nechcel. Schytil kabelu, odrezky vysypal a namrzený sa pobral z jaskyne. Zišiel do doliny a zastal, aby si vydýchol. Tu, ako tašku zhodil z pleca na zem, čosi v nej zaštrngalo. Otvoril kabelu a veru div, že z nôh nespadol. Po odrezkoch ani stopy, ale v taške sa zajagalo zopár zlatých toliarov. Vtedy začal ľutovať, že vojakovu výplatu ohrdol, Ale už bolo neskoro.

Robil kováč ďalej vo vyhni, kul alebo ostril sekery a čakany, čo mu ľudia naznášali. A nebolo toho málo. V robote bol spokojný a na jaskyňu zabudol.

Až raz po dlhom čase vošiel vojak znova do vyhne. Kováč zase nakoval zlatých podkov, narobil zlatých klincov a odišiel podkuť kone. Teraz si však zaumienil, že veru už nebude hlúpy a čokoľvek mu vojak dá, nezahodí. A v takomto zamyslení si zrazu kladivom udrel po prstoch. Vykríkol.

A hľa, čo sa tu stalo! Kováč až strachom zmeravel, lebo rytieri sa prebudili, začali vstávať zo zeme a opytovali sa:

- Vari už nastal náš čas?

Vojak však odpovedal:

- Nie, ešte nie. Spite spokojne ďalej!

Nepekne zazrel na kováča, aj mu zahrozil.

Kováč dokončil robotu, pozbieral svoje riady a poberal sa domov. A vojak zasa nabral odrezkov z kopýt a nasypal kováčovi do kapsy.

Ani kováč nezbadal, ako sa ocitol v doline pod Muránskym bralom. Prvé bolo, že zvedavo nakukol do kapsy. No sklamaný videl iba samé odrezky a nijaké dukáty. Vojak takto potrestal

kováča za to, že narušil rytierom spánok.

Kováč sa vrátil do vyhne, ďalej si robil svoju robotu, ale už bol akýsi nesvoj, až napokon ťažko ochorel. A pred smrťou vyrozprával tajomstvo Muránskeho brala.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Neverko a kráľ Morského oka

:povesť

Stalo sa to vraj v oných dávnych časoch, keď väčšinu územia medzi dnešnými Vysokými a Nízkymi Tatrami pokrývalo širočizné more, obkolesené kamennými horstvami. More vôd a more

skál, a medzi nimi sa kde-tu našiel už aj človek.

Na polianke, na úpätí vysokých horských štítov, žil samučký sám rúči mládenec. Meno mal také nezvyčajné - Neverko. Žiť sa mládencovi chcelo, a že morské oko bolo nablízku, púšťal sa na pramici na vodu a chytal ryby. K rybám si nazbieral šťaveľ a lobodu a tak sa živil. Veru neveselý bol život samotára. Nie čudo, že si Neverko jedného dňa povzdychol:

- Žijem ako pustovník z rúk do úst a nablízku niet človeka, s ktorým by som slovo stratil. Vari by bolo načase začať žiť inak.

Svitlo ráno. Neverko sedel na brehu morského oka, v kapsičke lesné plody, lyková sieť po boku. Zaveril sa, že dá pokoj morským rybkám dovtedy, kým nevyhúta, ako žiť krajšie. Hútal Neverko deň, dva. Na tretie ráno, len čo sa začalo brieždiť, už zas sedel na brehu a zamyslený pozoroval vodnú hladinu. Nebo sa zrazu sfarbilo ružovou clonou a Neverko začudovaný videl, ako sa z vôd morského oka vynára strieborný čln. Po bokoch mal zlaté veslá a v ňom stála deva - Zornica. Člnok zastal na hladine a Zornica prevravela :

- Ďakujem ti, šuhaj, že si nechal moje rybky na pokoji, pri živote. Chcem sa ti odmeniť, povedz mi, za čím najviac túžiš. Aleže si dobre rozmysli!

Neverko dlho nerozmýšľal a povedal:

- Nuž, čože si vymýšľať! Život mám biedny, pustý, keď už chceš pomôcť, sprav, aby bol znesiteľnejší, krajší.

Zornica sa pozrela na mládenca. a odvetila:

- Dobre. Vráť sa domov, tam nájdeš, čo potrebuješ!

V tú chvíľu sa Zornica i strieborný čln pohrúžili znovu do hlbín morského oka.

Uveril Neverko slovám čudesne] devy a náhlil sa do chyžky na polianke. Tu mu vyšla v ústrety neznáma dievčina a prihovorila sa mu:

- Odumreli ma otec i mater, ostala som sama v svete. Vezmi si ma, Neverko, za ženu a neobanuješ!

Hľadí Neverko na neznámu devu a nevie sa prenačudovať, odkiaľ vie jeho meno. Ale dlho nerozmýšľal a povedal:

- Nuž dobre, hádam nám bude dvom veselšie na svete. A ako ťa volajú?

Deva odpovedala:

-Hádaj, neuhádneš! Volajú ma Svatka.

A tak ostali spolu. Neverko vychodil do lesov na zver alebo k morskému oku za rybami a čakal na svoje šťastie. Mladá žena zas zbierala lesné plody, šťaveľ, lobodu. A tak si skromne žili.

Zmenili sa iba chvíle večerného odpočinku. Svatka prišla z ďalekého sveta, kde sa stretala s mnohými ľuďmi, a všeličo sa od nich podučila. Teraz večerami sedávala Neverkovi pri nohách a rozprávala mu o boháčoch, o pyšných hradoch, o šarkanoch, čo strážia poklady, o mladej kráľovnej, ktorá v prekrásnej záhrade raní slzy a zbiera z nich bledé perly. Oj, bolaže mladá žienka vychýrená rozprávačka! Pri jej nových a stále krajších rozprávkach Neverko zabúdal na spoločnú biedu.

Nažívali už spolu dva roky, keď sa im narodil utešený synček, ktorému: dali meno Jaroňko. Hojdala ho mladá matka a ako keby lupene zo skalnej ruže opadávali, tak sa nad kolískou odvíjali

rozprávky, ktoré uspávali malého synčeka.

Raz Večer Svatka rozprávala rozprávku o náramnom bohatstve kráľa morského oka. Vtedy Neverko vyskočil zo stolca, lapil ženu za ruku a zvolal:

- Dosť už bolo rozprávok. Musíš ma hneď na svitaní doviesť k pokladom kráľa morského oka!

Začudovala sa Svatka, aj sa preľakla, čo sa to s Neverkom porobilo. Rovno mužovi povedala, že o nijakých pokladoch nevie, že treba ísť spať a ráno sa pustiť do statočnej roboty. Takýmito slovami však akoby bola oleja na oheň priliala. Neverko sa nasrdil a hrozil, že bude zle-nedobre, ak mu neprezradí, kde sú kráľove poklady.

- Ráno pred svitaním vezmeš chlapca a obídeš morské oko sprava, ja zasa zľava. Nevrátime sa, kým neobjavíme poklad.

Svitlo ráno a Neverko sa neumúdril. Ženu s dieťaťom vyhnal pravou stranou a sám sa dal ľavou. Plakala žena a nesúc chlapčeka na chrbte putovala deň, dva, tri. Na štvrtý večer načisto

vysilená sa dovliekla k bielej skale. Uložila sa i so synčekom na hladkú skalu a v tú chvíľu zaspala.

Ráno ju prebudili slnečné lúče. Iba tu div že strachom nezamrela! Synček zmizol! Hľadala, pochodila celé okolie, no dieťaťa nikde. Vrátila sa Svatka na breh morského oka a tu jej srdce zovrel taký žiaľ, že naskutku onemela. Nemá sa vrátila domov. Vrátil sa aj Neverko a keď videl, čo sa so Svatkou stalo, a že aj o synčeka prišiel, skoro si zúfal.

Bolže to za dom! Nemá žena chodila ako bez ducha a Neverko akoby bol načisto rozum potratil. Tak žili nejaký čas.

Naveľa sa Neverko v najväčšom zúfalstve odhodlal, že ešte raz skúsi, azda sa mu pri morskom oku znova zjaví víla Zornica. Tri dni sedel Neverko na brehu, tri dni sa postil, a Zornica sa mu naozaj zjavila. Vyrozprával jej Neverko všetky svoje trápenia.

Zornica povedala:

- Veru, horšie je toto trápenie od predošlého. Povedz, čo chceš, hádam ti ešte raz pomôžem!

Neverko stále iba za pokladmi túžil, preto vilu prosil:

- Prosím ťa, vila Zornica, iba o jedinú vec. Ukáž mi cestu k pokladom kráľa morského oka!

Zornica už dobre poznala Neverkovu slabosť, ale predsa mu poradila:

- Iste poznáš končiar, čo sa týči z morského oka. Na jeho vrchole sa jagá zelený drahý kameň. Sadni na pramicu a vesluj k nemu! Tam ta počkám a ukážem ti cestu do ríše vodného kráľa.

Od veľkej radosti sa Neverko víle ani nepoďakoval, zvrtol sa a vrátil sa domov. Na utrápenú ženu sotva pozrel, hodil si čosi jediva do kapsy a pobral sa späť na breh morského oka. Tu vyčkal na dobrý vietor, vyplával s pramicou na vlny a tie ju zaniesli ku končiaru s veľkým zeleným drahokamom. Pri úpätí končiara vyrástol ostrovček. Neverko pristál pri ňom a Zornica ho tu naozaj čakala.

Poklonil sa Neverko dobrej víle a tá mu rozpovedala, kde na hladine morského oka tancujú v kolese vodné panny. Aj mu poradila, ako ich uprosiť, aby ho prepustili do ríše kráľa morského oka.

Ale ho aj vystríhala:

- U kráľa si užiješ dobrôt, no na zem sa veru ťažko vrátiš!

Neverkro však už ani nepočúval, nasadol na pramicu a vesloval zo všetkých síl, až sa priplavil k vodným pannám. Poprosil ich:

- Krásne panny-tanečnice, uvoľniteže mi vchod ku kráľovi morského oka!

Sotva to dopovedal, vodné panny sa pochytali za ruky a začali sa krútiť tak rýchlo, že sa na hladine urobil hlboký vír, ktorý schytil Neverka ako prútik a vtiahol ho do podmorskej ríše.

Neverko sa našiel na krásnom drobnom piesku z rýdzeho zlata a od radosti vykríkol:

- Hľa, celá poľana z číreho zlata!

Nevedel, že je to veľká dvorana kráľa morského oka. Okolo dvorany samé vody ako múry, nad ňou vody ako sklená klenba. Nad dvoranou viseli halúzky perál a na podlahe stáli koralové stoly. A tam, na druhom konci dvorany, kde vyhrávali strieborné fujarôčky a cilingali zlaté zvončeky, hovel si sám kráľ.

Neverko si pomyslel:

- Toľké bohatstvá, a na zemi o nich ani chýru. Bude mi tu ako v raji.

Od veľkej radosti sa rozbehol a ako pochabé chlapčisko urobil tri kotrmelce.

Kráľ sa na Neverkových kotrmelcoch veselo zasmial, strhol halúzku perál a dal mu ju. Potom rozkázal vílam, aby priniesli v zlatých nádobách nevídané jedlá a medové nápoje. Hodoval veru Neverko ako ešte nikdy.

Po hostine bola zábava. Víly tancovali, kráľov šašo rozprával veselé príhody. Pridal sa aj Neverko a urobil zopár kotrmelcov. Bolože to smiechu medzi kráľovou čeľaďou!

Najviac sa zabával malý kráľovič. Sedel v zlatej kolíske, na ktorej mal perlové zvončeky. V ruke držal zlaté jablko. Keď sa Neverko zadíval na kráľoviča, zmeravel. V dieťati spoznal vlastného synčeka - Jaroňka. Len teraz zvedel, kde sa chlapča podelo. Zaiste ho víly uniesli. Prebral sa z prekvapenia a zaveril sa v duchu, že so synom ujde z vodnej ríše. Poprosil kráľa:

- Mám k tebe prosbu. Chcel by som slúžiť malému kráľovičovi.

Kráľ privolil. Neverko začal rozmýšľať o úteku.

Usiloval sa hovieť chlapčekovi vo všetkom, robil pre neho zábavky od výmyslu sveta, na tvári mal večne smiech, no srdce ho bolelo. Vlastné dieťa ho nepoznalo. Až teraz Neverko zmúdrel. V duchu nariekal:

- Bol som hlupák, keď som snívalo bohatstvách. Mal som predsa doma poklady, aké nemá ani sám morský kráľ.

Po čase Neverko vymyslel, ako ujde z podmorského kráľovstva. S kráľovičom sa začali hrať na koňa a pohoniča. K zábavke chýbala uzda. Neverko usilovne plietol mocnú uzdu a pretiahol ju cez zlaté mriežky kolísky. V noci tajne ušiel od morského kráľa a so synčekom v kolíske vplával do mora.

Po celý ten čas Neverkova žena žila doma sama. Žialila za synčekom i za mužom. Večer čo večer pripravila jedlo, akoby sa jej drahí mali o chvíľu vrátiť. No stále čakala márne.

Raz v nocí mala živý sen. Zjavila sa jej nebohá matka. Sadla si k dcére, poláskala plačúcu a povedala jej:

- Netráp sa, dcéra moja. Aj toto nešťastie raz pominie. Správ, čo ti poradím. Urob si priadzu a usúkaj z nej mocnú niť. Priadzu nevlhči slinami, ale krop slzami. Na usúkanú niť zaves kostenú udicu a spúšťaj ju do vôd morského oka. Ak chytíš rybku, pusť ju nazad do vody. Raz sa ti na udicu lapí poklad najvzácnejší.

Dobrá matka dopovedala a jej podoba sa rozplynula. Dcéru sen natoľko vzrušil, že sa s výkrikom prebrala. Vtedy sa jej znova vrátila reč. Vďačne vystrela ruky za miznúcim obrazom matky.

Svatka čoskoro usúkala slzami vlhčenú niť. Bola taká mocná, že by udržala aj najťažší balvan. Každý deň chodila na breh morského oka, privrávala sa hravým vlnkám i striebristým rybkám a spúšťala udicu do hlbín.

Sedela na brehu aj vtedy, keď Neverko so zlatou kolískou na chrbte plával už z posledných síl k hladine. Za mriežky kolísky sa čosi zachytilo. Neverko si v zúfalstve vzdychol:

- Márna bola všetka moja námaha. Dostihli nás kráľovské stráže!

Neboli to však kráľovské stráže, bola to Svatkina kostená udica.

Svatka zacítila na udici tiaž. Ťahala udicu z celej sily, až sa vynoril Neverko so zlatou kolískou na chrbte. Vtom sa na hladine rozbúrili vody. To kráľovské stráže doháňali utečencov. Svatka vypla všetky sily a ťahala svojich k brehu. Prenasledovatelia zúrili, až sa vlny zdvíhali vozvysok. Dieťa sa v kolíske prebudilo a v žene spoznalo matku. Zasmialo sa, roztvorilo rúčky a zlaté jablko mu vtom padlo nazad do mora. Synčekov smiech dodal matke nevídanú silu. Ešte raz poriadne potiahla a vytrhla muža s kolískou z rozbúrených vĺn. Zlatá kolíska narazila na breh, rozbila sa na kusy a potopila sa. Na brehu však stál Neverko s chlapčekom.

Vyobjímala si šťastná žena dieťa i muža, svoje dva najdrahšie poklady. Vrátili sa všetci spolu do zrubovej chyže, kde si žili spokojne.

Hnev kráľa morského oka mal nevídané následky. Rozbil zlatý vodný palác, základy paláca sa rozrušili do hĺbok, vody upadli a pod Tatrami ostala široká zelená dolina. Na ríšu vodného kráľa ostala len pamiatka - malé tatranské morské oko.

Na jeho brehu sedával bielovlasý kmeť Jaroň a rozprával svojmu potomstvu o bájnych pokladoch kráľa morského oka.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974