Spiaci rytieri v Tatrách

:povesť

Za dávnych čias, keď javorinská dolina bola ešte samý prales, žil tu jeden kováč. Bol to. vraj kováč rúči, cvengot jeho kladiva bolo počuť od rána do noci.

Raz podvečer vkročil do vyhne neznámy cudzinec. Kováča pozdravil, ako sa svedčí a patrí. Kováč poďakoval za pozdrav, zadíval sa na neznámeho a zo všetkých strán si ho poprezeral.

Cudzinec mal na sebe zbroj, na hlave oceľovú prilbu a bradu do pása.

Neznámy oslovil kováča:

- Vidím, kováč, že si rúče vedieš aj remeslu rozumieš. Nevykoval by si mi zlaté podkovy?

Kováč odpovedal:

- Vďačne, veď som vari na to tu.

Neznámy vybral z torby zlatý prút a kováč sa pustil do roboty.

Koval kováč, zlaté podkovy a neznámy ťahal mech. Robota im išla od ruky a kováč sa nemohol prenačudovať. Veď zlata bol iba kúsok, no pod kladivom ho nijako neubúdalo. l vyšlo

tých podkov neúrekom. Ešte klincov nakovali a keď bolo všetko hotové, neznámy prehovoril:

- Akurátnu robotu si urobil, kováč. Teraz pober všetko do noše a poď so mnou!

Kováč teda šiel. Zahli do Belianskej doliny a keď sa priblížili k Muránskemu bralu, neznámy povedal:

- Tu sme. Ničoho sa ty neboj, nič sa ti nestane. A keď prídeme medzi našich, rob si svoje, len sa varuj, aby si nebodaj nevykríkol.

Neznámy ukázal ma otvor v Muránskom brale a keď sa pretiahli cezeň, vkročili do jaskyne. Na jednej strane ležalo na zemi vyše sto chlapov. Všetko ozbrojenci, brady po pás, a spali hlbokým spánkom. Veruže sa kováč začudoval. Vojak zašepkal:

- To sú naši rytieri. Tu spia, a keď príde čas, zasa vytasia meče. No ty si len sprav svoju robotu!

Povedľa druhej steny jaskyne stáli kone, utešené vraníky. l začal kováč kone podkúvať. Vojak mu držal kopyta a kováč podkúval koníka za koníkom, kým robotu šťastlivo nedokončili.

Tu vojak nabral odrezkov z kopýt a vsypal kováčovi do kabely so slovami:

- Na, tu máš výplatu!

Kováč sa veru aj nahneval, že si z neho vojak robí blázna. Či je to dáka pláca za nočnú i dennú robotu? No priečiť sa nechcel. Schytil kabelu, odrezky vysypal a namrzený sa pobral z jaskyne. Zišiel do doliny a zastal, aby si vydýchol. Tu, ako tašku zhodil z pleca na zem, čosi v nej zaštrngalo. Otvoril kabelu a veru div, že z nôh nespadol. Po odrezkoch ani stopy, ale v taške sa zajagalo zopár zlatých toliarov. Vtedy začal ľutovať, že vojakovu výplatu ohrdol, Ale už bolo neskoro.

Robil kováč ďalej vo vyhni, kul alebo ostril sekery a čakany, čo mu ľudia naznášali. A nebolo toho málo. V robote bol spokojný a na jaskyňu zabudol.

Až raz po dlhom čase vošiel vojak znova do vyhne. Kováč zase nakoval zlatých podkov, narobil zlatých klincov a odišiel podkuť kone. Teraz si však zaumienil, že veru už nebude hlúpy a čokoľvek mu vojak dá, nezahodí. A v takomto zamyslení si zrazu kladivom udrel po prstoch. Vykríkol.

A hľa, čo sa tu stalo! Kováč až strachom zmeravel, lebo rytieri sa prebudili, začali vstávať zo zeme a opytovali sa:

- Vari už nastal náš čas?

Vojak však odpovedal:

- Nie, ešte nie. Spite spokojne ďalej!

Nepekne zazrel na kováča, aj mu zahrozil.

Kováč dokončil robotu, pozbieral svoje riady a poberal sa domov. A vojak zasa nabral odrezkov z kopýt a nasypal kováčovi do kapsy.

Ani kováč nezbadal, ako sa ocitol v doline pod Muránskym bralom. Prvé bolo, že zvedavo nakukol do kapsy. No sklamaný videl iba samé odrezky a nijaké dukáty. Vojak takto potrestal

kováča za to, že narušil rytierom spánok.

Kováč sa vrátil do vyhne, ďalej si robil svoju robotu, ale už bol akýsi nesvoj, až napokon ťažko ochorel. A pred smrťou vyrozprával tajomstvo Muránskeho brala.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Neverko a kráľ Morského oka

:povesť

Stalo sa to vraj v oných dávnych časoch, keď väčšinu územia medzi dnešnými Vysokými a Nízkymi Tatrami pokrývalo širočizné more, obkolesené kamennými horstvami. More vôd a more

skál, a medzi nimi sa kde-tu našiel už aj človek.

Na polianke, na úpätí vysokých horských štítov, žil samučký sám rúči mládenec. Meno mal také nezvyčajné - Neverko. Žiť sa mládencovi chcelo, a že morské oko bolo nablízku, púšťal sa na pramici na vodu a chytal ryby. K rybám si nazbieral šťaveľ a lobodu a tak sa živil. Veru neveselý bol život samotára. Nie čudo, že si Neverko jedného dňa povzdychol:

- Žijem ako pustovník z rúk do úst a nablízku niet človeka, s ktorým by som slovo stratil. Vari by bolo načase začať žiť inak.

Svitlo ráno. Neverko sedel na brehu morského oka, v kapsičke lesné plody, lyková sieť po boku. Zaveril sa, že dá pokoj morským rybkám dovtedy, kým nevyhúta, ako žiť krajšie. Hútal Neverko deň, dva. Na tretie ráno, len čo sa začalo brieždiť, už zas sedel na brehu a zamyslený pozoroval vodnú hladinu. Nebo sa zrazu sfarbilo ružovou clonou a Neverko začudovaný videl, ako sa z vôd morského oka vynára strieborný čln. Po bokoch mal zlaté veslá a v ňom stála deva - Zornica. Člnok zastal na hladine a Zornica prevravela :

- Ďakujem ti, šuhaj, že si nechal moje rybky na pokoji, pri živote. Chcem sa ti odmeniť, povedz mi, za čím najviac túžiš. Aleže si dobre rozmysli!

Neverko dlho nerozmýšľal a povedal:

- Nuž, čože si vymýšľať! Život mám biedny, pustý, keď už chceš pomôcť, sprav, aby bol znesiteľnejší, krajší.

Zornica sa pozrela na mládenca. a odvetila:

- Dobre. Vráť sa domov, tam nájdeš, čo potrebuješ!

V tú chvíľu sa Zornica i strieborný čln pohrúžili znovu do hlbín morského oka.

Uveril Neverko slovám čudesne] devy a náhlil sa do chyžky na polianke. Tu mu vyšla v ústrety neznáma dievčina a prihovorila sa mu:

- Odumreli ma otec i mater, ostala som sama v svete. Vezmi si ma, Neverko, za ženu a neobanuješ!

Hľadí Neverko na neznámu devu a nevie sa prenačudovať, odkiaľ vie jeho meno. Ale dlho nerozmýšľal a povedal:

- Nuž dobre, hádam nám bude dvom veselšie na svete. A ako ťa volajú?

Deva odpovedala:

-Hádaj, neuhádneš! Volajú ma Svatka.

A tak ostali spolu. Neverko vychodil do lesov na zver alebo k morskému oku za rybami a čakal na svoje šťastie. Mladá žena zas zbierala lesné plody, šťaveľ, lobodu. A tak si skromne žili.

Zmenili sa iba chvíle večerného odpočinku. Svatka prišla z ďalekého sveta, kde sa stretala s mnohými ľuďmi, a všeličo sa od nich podučila. Teraz večerami sedávala Neverkovi pri nohách a rozprávala mu o boháčoch, o pyšných hradoch, o šarkanoch, čo strážia poklady, o mladej kráľovnej, ktorá v prekrásnej záhrade raní slzy a zbiera z nich bledé perly. Oj, bolaže mladá žienka vychýrená rozprávačka! Pri jej nových a stále krajších rozprávkach Neverko zabúdal na spoločnú biedu.

Nažívali už spolu dva roky, keď sa im narodil utešený synček, ktorému: dali meno Jaroňko. Hojdala ho mladá matka a ako keby lupene zo skalnej ruže opadávali, tak sa nad kolískou odvíjali

rozprávky, ktoré uspávali malého synčeka.

Raz Večer Svatka rozprávala rozprávku o náramnom bohatstve kráľa morského oka. Vtedy Neverko vyskočil zo stolca, lapil ženu za ruku a zvolal:

- Dosť už bolo rozprávok. Musíš ma hneď na svitaní doviesť k pokladom kráľa morského oka!

Začudovala sa Svatka, aj sa preľakla, čo sa to s Neverkom porobilo. Rovno mužovi povedala, že o nijakých pokladoch nevie, že treba ísť spať a ráno sa pustiť do statočnej roboty. Takýmito slovami však akoby bola oleja na oheň priliala. Neverko sa nasrdil a hrozil, že bude zle-nedobre, ak mu neprezradí, kde sú kráľove poklady.

- Ráno pred svitaním vezmeš chlapca a obídeš morské oko sprava, ja zasa zľava. Nevrátime sa, kým neobjavíme poklad.

Svitlo ráno a Neverko sa neumúdril. Ženu s dieťaťom vyhnal pravou stranou a sám sa dal ľavou. Plakala žena a nesúc chlapčeka na chrbte putovala deň, dva, tri. Na štvrtý večer načisto

vysilená sa dovliekla k bielej skale. Uložila sa i so synčekom na hladkú skalu a v tú chvíľu zaspala.

Ráno ju prebudili slnečné lúče. Iba tu div že strachom nezamrela! Synček zmizol! Hľadala, pochodila celé okolie, no dieťaťa nikde. Vrátila sa Svatka na breh morského oka a tu jej srdce zovrel taký žiaľ, že naskutku onemela. Nemá sa vrátila domov. Vrátil sa aj Neverko a keď videl, čo sa so Svatkou stalo, a že aj o synčeka prišiel, skoro si zúfal.

Bolže to za dom! Nemá žena chodila ako bez ducha a Neverko akoby bol načisto rozum potratil. Tak žili nejaký čas.

Naveľa sa Neverko v najväčšom zúfalstve odhodlal, že ešte raz skúsi, azda sa mu pri morskom oku znova zjaví víla Zornica. Tri dni sedel Neverko na brehu, tri dni sa postil, a Zornica sa mu naozaj zjavila. Vyrozprával jej Neverko všetky svoje trápenia.

Zornica povedala:

- Veru, horšie je toto trápenie od predošlého. Povedz, čo chceš, hádam ti ešte raz pomôžem!

Neverko stále iba za pokladmi túžil, preto vilu prosil:

- Prosím ťa, vila Zornica, iba o jedinú vec. Ukáž mi cestu k pokladom kráľa morského oka!

Zornica už dobre poznala Neverkovu slabosť, ale predsa mu poradila:

- Iste poznáš končiar, čo sa týči z morského oka. Na jeho vrchole sa jagá zelený drahý kameň. Sadni na pramicu a vesluj k nemu! Tam ta počkám a ukážem ti cestu do ríše vodného kráľa.

Od veľkej radosti sa Neverko víle ani nepoďakoval, zvrtol sa a vrátil sa domov. Na utrápenú ženu sotva pozrel, hodil si čosi jediva do kapsy a pobral sa späť na breh morského oka. Tu vyčkal na dobrý vietor, vyplával s pramicou na vlny a tie ju zaniesli ku končiaru s veľkým zeleným drahokamom. Pri úpätí končiara vyrástol ostrovček. Neverko pristál pri ňom a Zornica ho tu naozaj čakala.

Poklonil sa Neverko dobrej víle a tá mu rozpovedala, kde na hladine morského oka tancujú v kolese vodné panny. Aj mu poradila, ako ich uprosiť, aby ho prepustili do ríše kráľa morského oka.

Ale ho aj vystríhala:

- U kráľa si užiješ dobrôt, no na zem sa veru ťažko vrátiš!

Neverkro však už ani nepočúval, nasadol na pramicu a vesloval zo všetkých síl, až sa priplavil k vodným pannám. Poprosil ich:

- Krásne panny-tanečnice, uvoľniteže mi vchod ku kráľovi morského oka!

Sotva to dopovedal, vodné panny sa pochytali za ruky a začali sa krútiť tak rýchlo, že sa na hladine urobil hlboký vír, ktorý schytil Neverka ako prútik a vtiahol ho do podmorskej ríše.

Neverko sa našiel na krásnom drobnom piesku z rýdzeho zlata a od radosti vykríkol:

- Hľa, celá poľana z číreho zlata!

Nevedel, že je to veľká dvorana kráľa morského oka. Okolo dvorany samé vody ako múry, nad ňou vody ako sklená klenba. Nad dvoranou viseli halúzky perál a na podlahe stáli koralové stoly. A tam, na druhom konci dvorany, kde vyhrávali strieborné fujarôčky a cilingali zlaté zvončeky, hovel si sám kráľ.

Neverko si pomyslel:

- Toľké bohatstvá, a na zemi o nich ani chýru. Bude mi tu ako v raji.

Od veľkej radosti sa rozbehol a ako pochabé chlapčisko urobil tri kotrmelce.

Kráľ sa na Neverkových kotrmelcoch veselo zasmial, strhol halúzku perál a dal mu ju. Potom rozkázal vílam, aby priniesli v zlatých nádobách nevídané jedlá a medové nápoje. Hodoval veru Neverko ako ešte nikdy.

Po hostine bola zábava. Víly tancovali, kráľov šašo rozprával veselé príhody. Pridal sa aj Neverko a urobil zopár kotrmelcov. Bolože to smiechu medzi kráľovou čeľaďou!

Najviac sa zabával malý kráľovič. Sedel v zlatej kolíske, na ktorej mal perlové zvončeky. V ruke držal zlaté jablko. Keď sa Neverko zadíval na kráľoviča, zmeravel. V dieťati spoznal vlastného synčeka - Jaroňka. Len teraz zvedel, kde sa chlapča podelo. Zaiste ho víly uniesli. Prebral sa z prekvapenia a zaveril sa v duchu, že so synom ujde z vodnej ríše. Poprosil kráľa:

- Mám k tebe prosbu. Chcel by som slúžiť malému kráľovičovi.

Kráľ privolil. Neverko začal rozmýšľať o úteku.

Usiloval sa hovieť chlapčekovi vo všetkom, robil pre neho zábavky od výmyslu sveta, na tvári mal večne smiech, no srdce ho bolelo. Vlastné dieťa ho nepoznalo. Až teraz Neverko zmúdrel. V duchu nariekal:

- Bol som hlupák, keď som snívalo bohatstvách. Mal som predsa doma poklady, aké nemá ani sám morský kráľ.

Po čase Neverko vymyslel, ako ujde z podmorského kráľovstva. S kráľovičom sa začali hrať na koňa a pohoniča. K zábavke chýbala uzda. Neverko usilovne plietol mocnú uzdu a pretiahol ju cez zlaté mriežky kolísky. V noci tajne ušiel od morského kráľa a so synčekom v kolíske vplával do mora.

Po celý ten čas Neverkova žena žila doma sama. Žialila za synčekom i za mužom. Večer čo večer pripravila jedlo, akoby sa jej drahí mali o chvíľu vrátiť. No stále čakala márne.

Raz v nocí mala živý sen. Zjavila sa jej nebohá matka. Sadla si k dcére, poláskala plačúcu a povedala jej:

- Netráp sa, dcéra moja. Aj toto nešťastie raz pominie. Správ, čo ti poradím. Urob si priadzu a usúkaj z nej mocnú niť. Priadzu nevlhči slinami, ale krop slzami. Na usúkanú niť zaves kostenú udicu a spúšťaj ju do vôd morského oka. Ak chytíš rybku, pusť ju nazad do vody. Raz sa ti na udicu lapí poklad najvzácnejší.

Dobrá matka dopovedala a jej podoba sa rozplynula. Dcéru sen natoľko vzrušil, že sa s výkrikom prebrala. Vtedy sa jej znova vrátila reč. Vďačne vystrela ruky za miznúcim obrazom matky.

Svatka čoskoro usúkala slzami vlhčenú niť. Bola taká mocná, že by udržala aj najťažší balvan. Každý deň chodila na breh morského oka, privrávala sa hravým vlnkám i striebristým rybkám a spúšťala udicu do hlbín.

Sedela na brehu aj vtedy, keď Neverko so zlatou kolískou na chrbte plával už z posledných síl k hladine. Za mriežky kolísky sa čosi zachytilo. Neverko si v zúfalstve vzdychol:

- Márna bola všetka moja námaha. Dostihli nás kráľovské stráže!

Neboli to však kráľovské stráže, bola to Svatkina kostená udica.

Svatka zacítila na udici tiaž. Ťahala udicu z celej sily, až sa vynoril Neverko so zlatou kolískou na chrbte. Vtom sa na hladine rozbúrili vody. To kráľovské stráže doháňali utečencov. Svatka vypla všetky sily a ťahala svojich k brehu. Prenasledovatelia zúrili, až sa vlny zdvíhali vozvysok. Dieťa sa v kolíske prebudilo a v žene spoznalo matku. Zasmialo sa, roztvorilo rúčky a zlaté jablko mu vtom padlo nazad do mora. Synčekov smiech dodal matke nevídanú silu. Ešte raz poriadne potiahla a vytrhla muža s kolískou z rozbúrených vĺn. Zlatá kolíska narazila na breh, rozbila sa na kusy a potopila sa. Na brehu však stál Neverko s chlapčekom.

Vyobjímala si šťastná žena dieťa i muža, svoje dva najdrahšie poklady. Vrátili sa všetci spolu do zrubovej chyže, kde si žili spokojne.

Hnev kráľa morského oka mal nevídané následky. Rozbil zlatý vodný palác, základy paláca sa rozrušili do hĺbok, vody upadli a pod Tatrami ostala široká zelená dolina. Na ríšu vodného kráľa ostala len pamiatka - malé tatranské morské oko.

Na jeho brehu sedával bielovlasý kmeť Jaroň a rozprával svojmu potomstvu o bájnych pokladoch kráľa morského oka.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Tatranský Zlatohlav

:povesť

V podzemí veľkého Kriváňa vraj sídlil odjakživa kráľ tatranských hadov. Spolu s dvoma najstaršími hadmi obýval čarokrásnu jaskyňu, plnú všakovakých pokladov a drahokamov. Na hlave

nosil zlatú korunku, ľudia mu teda dali meno Zlatohlav.

Nie každý smrteľník mohol uzrieť tatranského Zlatohlava. A vonkoncom už nie ľudia lakomí, zlí. Starí múdri ľudia tvrdili, že Zlatohlav nebol ani zlý ani zákerný. Beda však bolo každému,

keď ho zlomyseľne vydráždil.

Dva razy v roku bolo vraj spod Kriváňa počuť náramné zahvizdnutie, ktoré sa rozľahlo po celých Tatrách. Bývalo to pred čarovnou jánskou nocou a na pravé poludnie v deň Bartolomeja - Brtomíla, To Zlatohlav zvolával svojich poddaných na veľký hadí snem. Na zahvizdnutie hrnuli sa hady zo všetkých strán. Zhromaždili sa vraj vôkol okrúhleho kameňa a to ľudia vraveli, že hady kameň dúchajú. Kameň sa vraj stal čarodejným a kto sa ho zmocnil, toho v živote šťastie neopustilo. I nečudo, že ľudia za hadím kameňom túžili.

Pred Bartolomejom raz istý pribylinský bača našiel hadov, ako na čistine dúchali kameň. Opatrne k nim kráčal, aby im neublížil. Len čo hady zbadali baču, hneď sa s veľkým sipotom roztratili. Kameň niesol v pysku jeden z najstarších hadov. Bača sa osmelil, kameň mu z pysku vyrazil a ušiel s ním. Hadí kameň si dal okovať meďou a šťastie ho vraj naozaj až do smrti neopustilo.

Ale zle pochodil jeden mladý furman zo Štôly. Spolu s inými vyvážal vývraty. Na poludnie si zajedol a vystrel sa na zem, že si trochu pohovie. Bolo to práve pred dňom Jána. Zrazu len začul silné sipenie. Vstal a blízo seba na stráni uvidel hadov dúchať kameň. Pravdaže sa ho chcel zmocniť. Nelenil, sňal z voza koleso a pustil ho rovno na hadov. Tí sa však hodili na mládenca a doštípali ho na smrť. Našli ho furmani náramne spuchnutého a celého modrého. To zlomyseľného furmana potrestal

vraj sám Zlatohlav.

Nejeden z Tatrancov si robil chuť aj na zlatú hadiu korunku. O Zlatohlavovi si rozprávali, že čas od času opúšťal svoje bydlo a plazil sa k horskej bystrine, Bielemu Váhu. Na jeho brehu si zložil z1atú korunku do trávy a vliezol do vody vykúpať sa. A o zlatej korunke holi ľudia presvedčení, že má čarodejnú moc, otvára vraj prístup ku všetkým tatranským pokladom.

Mladý važecký valach, ktorý s ovcami košaroval na lúkach pod Kriváňom, ocitol sa na brehu bystriny práve vo chvíli, keď sa Zlatohlav kúpal. Zlatá korunka sa v tráve ligotala, jagala a valacha hneď aj zlô podkušilo. Pomyslel si:

- Sem sa, zlatá korunka! Moje budú tatranské poklady.

Tíško priskočil, korunku schmatol a poďho v nohy!

Zlatohlav však zlodeja zazrel. Z vody vyliezol a tak silno zapískal, že sa ozvali všetky okolité vrchy.

Na zapísknutie akoby sa bola zvlnila zem naokolo. K Zlatohlavovi sa hnali hady zo všetkých strán. Už aj ich bol náramný húf a so svojím kráľom na čele sa hnali za valachom. Valach bežal, ako mu len dych stačil, ale s hrôzou počúval, ako sa ten strašlivý sykot približuje čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.

Valach pocítil, že už dlho nevyvládze bežať, nuž mu iné neostalo, iba že zlatú korunku ponad hlavu zahodil. Mal šťastie, veď len to ho zachránilo.

Keď Zlatohlav videl, že korunka padla na zem, zastavil sa a spolu s ním všetky hady. K Zlatohlavovi sa priplazili dva najstaršie hady, pyskami opatrne zdvihli korunku a svojmu vladárovi ju na hlavu položili. Zlatohlav sa odplazil späť do svojej skrýše vnútri Kriváňa a jeho poddaní sa rozliezli každý svojou stranou.

Veru obrať tatranského kráľa hadov Zlatohlava o zlatú korunku sa nikdy nikomu nepodarilo. A tak aj mnohé poklady dodnes skrývajú tatranské bralá i doliny.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Poklad v Poludnici

:povesť

V srdci Nízkych Tatier, v Jánskej doline, za dávnych čias chodieval poľovať na lesnú zver mladý lovec.

Od mladi počul často od múdrych starcov, že v Poludnici, ktorá stráži Jánsku dolinu, sú ukryté obrovské poklady. A starci rozprávali aj to, že ak sa chce obyčajný smrteľník k pokladom dostať, musí si zadovážiť čarodejnú bylinku.

Ibaže nájsť tú vzácnu bylinku nie je ľahká vec. Človek, čo by ju chcel získať, musí najprv vyhľadať v hlbokej hore strom, v ktorého bútľavine hniezdi ďateľ. Musí vystriehnuť, keď sú v hniezde mladé a starí odletia. Vtedy treba otvor do hniezda zatĺcť dreveným klinom. Keď sa ďateľ vráti a uvidí, že do hniezda sa nemôže dostať, odletí hľadať čarodejnú zelinku. Zatiaľ treba pod strom prestrieť biely ručník. Ďateľ sa vráti so zelinkou v zobáku, sadne si na strom - a vtedy sa musí zaraz trikrát nahlas zatlieskať. Vták pustí bylinku zo zobáka a tá spadne na ručník.

Nuž takúto zelinku si chcel poľovník zadovážiť. Ale dlho sa mu to nie a nie podariť. Vari aj tri roky prešli, kým stál pod stromom a hľadel na čarovnú bylinku. Opatrne ju zabalil do ručníčka, ale tak, aby sa jej rukou nedotkol, lebo by zaraz bolo po jej čarovnej moci.

Keď už mal konečne vytúženú bylinku, začal hľadať na úbočiach Poludnice miesto, ktoré by mohlo byť vchodom do skalnej steny. Márne však hľadal, darmo bylinku ku skale prikladal, Poludnica sa mu neotvorila.

V jedno popoludnie sa lovec natiahol na voňavú mäkkú trávu a zaspal. l prisnilo sa mu, že mu ktosi položil ruku na plece. Strhol sa z driemot a v polosne sa ešte obzeral okolo seba.

- Snívam či bdiem? - hútal.

Pred ním stála neznáma pani nezvyčajnej krásy, zahalená v bielom šate a so zlatou korunkou na hlave. Pani ho oslovila:

- Šuhaj, vstaň a poď so mnou!

Poľovník vrtko vstal a nasledoval ju ku skalnej stene. Tu pani pristúpila k úzkej štrbinke, ktorú poľovník jakživ ešte nezbadal. Neznáma sa pretiahla štrbinou ľahko ako tieň, poľovník však len horko-ťažko. Potom kráčali dlhou temnou chodbou a zastali pred železnými dvermi, na ktorých visela ťažká zámka.

Krásna pani sa pozrela na mladého lovca a povedala:

- Máš čarodejnú bylinku, teda otvor!

Junákovi nebolo treba dvakrát prikazovať. Zo záhrenia vytiahol biely ručníček s čarodejnou bylinkou a dotkol sa ňou zámky. A hľa! Dvere sa naskutku otvorili.

Lovec stál na prahu obrovskej jaskyne a kde len pozrel, všade videl kôpky zlata, striebra a drahých kameňov. Pozeral na nevídané bohatstvá celkom omámený. Z úžasu ho vytrhol hlas:

- Choď a naber si, koľko chceš!

Veruže sa nedal ponúkať. Priskočil k hromade zlata, plným priehrštím bral dukáty a pchal do vrecák, ba ešte aj do širáka si naukladal. Napokon sa zvrtol na spiatočnú cestu.

- Nenáhli sa! Dávaj pozor, aby si nič nezabudol! – radila mu krásna pani.

Lenže on ani nepočúval a utekal, len aby už bol zase na živom svete. Sotvaže prekročil prah jaskyne, tu sa mu železná brána za chrbtom s treskotom zavrela.

Len čo prešiel zopár krokov a tešil sa zo slnečného svetla, zrazu si plesol dlaňou po čele.

- Veď som ja v jaskyni zabudol čarodejnú bylinku!

Hupkom sa rozbehol nazad ku skalnej štrbine. Po tej však už nebolo ani znaku ani vidu!

Tak prišiel mladý poľovník o zázračnú bylinku, ktorá otvára dvere ku všetkým pokladom. Ale že nebol nenásytný, uspokojil sa s tým, čo našiel. Veď mal dukátov toľko, že do smrti si mohol žiť v pokoji a bezstarostne. Po čarodejnej bylinke sa viac ani nezháňal.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Začarovaný hrad v Tatrách

:povesť

Na úbočí ždiarskej Vidly, na jej skalných výbežkoch, stál kedysi dávno mocný hrad, v ktorom sídlili tri sestry. Kto boli a odkiaľ prišli, to sa už nikto nedozvie. Medzi ľuďmi sa zachovalo, že čudácke sestry boli obklopené zlatými a striebornými pokladmi. Lenže čím väčšie bolo bohatstvo, tým viac sa v sestrách rozmáhala lakomosť.

Ľuďom sa sestry vyhýbali. Ich spoločníkmi boli vraj samí zlí duchovia, čo im pomohli aj k neslýchaným pokladom za to, že sa sestry upísali zlému. A keď prišiel ich deň, zlí duchovia si vzali diablovi zapísané sestry, rozmetali pyšný hrad a zlato i striebro sa prepadlo.

Jedného dňa v blízkosti pradávneho hradu pásol ovce starý valach. Už od detských liet počúval povesť o zakliatych pokladoch v znivočenom hrade a jedného dňa sa rozhodol, že sa pokúsi

poklady vykopať.

Hneď na druhé ráno si doniesol krompáč i motyky a začal kopať. Kopal deň, už aj celý týždeň sa mocoval s tvrdou skalou, keď mu zrazu krompáč padol do prázdna. Ako valach odhrnul zem a skaly, ukázal sa mu čierny otvor. Povedal si:

- Tak teda. Prekopal som sa, ale kde, to neviem. No nech bude, ako bude, už neodstúpim.

Prežehnal sa, kresadlom zapálil smolnú štiepu a vkročil do otvoru. Ocitol sa v podzemnej chodbe. Pozorne kráčal z nohy na nohu, ani nevedel ako dlho, len keď sa našiel pred veľkou jaskyňou. Omráčený zastal. Jaskyňa sa celá jagala od lúčov, ktoré vyžarovali zlaté a strieborné cencúle, čo viseli z klenby. Tu valach precitol a prekvapený vzdychol:

- Vari som sa predsa len dostal k zakliatym pokladom. Teraz si už budem z nich môcť nabrať, koľko sa mi zachce.

Valach ešte ani nestačil domyslieť, keď sa za ním ozval hlas:

- K pokladom si sa dostal, aj si budeš môcť do vôle nabrať. Len si zapamätaj, že nesmieš nikdy mi živej duši prezradiť, kde poklady ležia.

Preľaknutý valach sa poobzeral, ale nevidel nikoho. Ochotne pristal na všetko, čo tajomný hlas žiadal, nabral si z pokladov a vrátil sa domov. Nechal ovce ovcami a plným priehrštím začal

míňať zlato i striebro.

Zvesť o valachovej márnotratnosti sa veľmi rýchlo dostala na kežmarský hrad. Hradný pán si dal valacha zavolať.

Sprvu sa valachovi pred vrchnosť nechcelo, ale potom sa predsa umúdril. Sotvaže vkročil na hradný dvor, už ho stráž viedla rovno pred pána. Ten sa na valacha usmial a oslovil ho:

- Počúvam, že si sa stal zázračným boháčom, Ale robotu by si predsa len odhadzovať nemal! A dávaj pozor, aby si nepadol do rúk zbojníkom, veď vieš, koľko sa ich po horách potuluje. Ľahko by ťa mohli i o život pripraviť. No teraz sa mi pochváľ, aké si to šťastie stretol!

Pán kežmarského hradu usadil valacha, aj tuhým ho ponúkol, a valach ani nezbadal, ako vyzradil celé tajomstvo. Na sľub načisto zabudol.

Hradný pán teraz už dlho nerozmýšľal, dal pripraviť ozbrojencov a vydali sa na cestu za pokladmi. Na nedočkavcov však čakalo nemilé prekvapenie.

Keď sprievod prišiel k jaskyni, po pokladoch už nebolo ani slychu. Celá jaskyňa bola len jeden veľký močiar plný veľkých zelených žiab.

Valach zaraz vedel, že zle urobil, keď tajomstvo prezradil a hradného pána ešte aj k jaskyni doviedol. Ale bolo už neskoro ľutovať.

Hneď na druhý deň, keď vyšiel na horskú lúku, zrazu sa mu noha pošmykla, skotúľal sa až k okraju priepasti a zletel do hĺbky.

Tak sa vraj pomstil vierolomnému valachovi duch sestier, čo vnútri ždiarskej Vidly strážil tajomné poklady.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Javorinská Biela pani

:povesť

Za starých čias žilo neďaleko Javoriny zopár baníkov samotárov. Hľadali zlaté žily, ktorými je popretkávané celé vnútro Tatier. Ich pozornosť privábila skalná stena, v ktorej sa rozprestiera Muránska jaskyňa.

Bol Veľký piatok pred Veľkou nocou a jeden mládenec spomedzi nich sa práve vtedy vybral do doliny, kde bola jaskyňa. Čo hľadal, nevedno, ale vari snoril za vypasenými svišťami. Prechodil dolinu krížom-krážom za slnečného jasného dňa a ani sa nenazdal, že už je pravé poludnie. Sadol si na vývrať, vybral kus osúcha, že si zaje, keď mu pohľad padol na skalnú stenu, čo sa belela oproti vrchu. Odrazu len videl, že zo steny vyletujú kačky. Skoro zmeravel - kačky boli zlaté!

Keď mládenca prešiel ľak a upokojil sa, prišla mu na um stará povesť o zlatých kačkách, čo žijú v jaskyni plnej pokladov a vždy okolo Veľkej noci od piatku do nedele vyletia z jaskyne, niekde v tajných úkrytoch znesú zlaté alebo diamantové vajce a vrátia sa nazad do jaskyne. Kačky i jaskyňu vraj môže vidieť iba čestný a čistý mládenec. Preto aj banícky pomocník uvidel tajomné kačky.

Rozmýšľal šuhaj, čo by mal robiť, keď tu uvidel, že sa biela stena otvorila a zlaté kačky sa vracali do otvoru. Keď doletela aj posledná, stena sa zavrela. Pobral sa teda domov, ale nikomu ani slova neprezradil. Hneď sa však rozhodol, že aj na druhý deň vyjde do doliny. Tak aj urobil a okolo poludnia už sedel blízo skalnej steny.

Poludňajšie slnko zasvietilo a mládenec uvidel, ako sa biela skala zas otvorila. Z hĺbky zasvietilo ružovkasté svetlo a z otvoru znovu vyleteli zlaté kačky. Mládenec vstal a priblížil sa k otvoru, Rád by sa bol dostal do tajomnej jaskyne, ale ako, keď mu vstup prehradil hlboký potok s ľadovou vodou. Predsa však nazrel do jaskyne.

Uvidel v nej krištáľovo čisté podzemné jazero, strážené vílami. Na hladinu sadali zlaté kačky, ktoré sa ponad jeho hlavou zlietali z tajomného výletu. Mládenec ešte stihol zazrieť, že jaskyňa má

zlatostriebristé steny a okolo nich kôpky jagavých drahých kameňov.

Už sa vrátila aj posledná zlatá kačka a tu k nohám mládenca padlo diamantové vajce. Ako mládenec obdivoval vajce, zrazu sa strhol, lebo ho zaliala oslňujúca biela žiara. Tu videl, že v otvore jaskyne stojí prekrásna biela pani, ochrankyňa zlatých kačiek a pokladov celého okolia. Pani darovala mladému baníkovi diamantové vajce, ale mládenec sa s drahým kameňom rozdelil s ostatnými baníkmi, a tak si pomohli z najhoršej biedy.

Bie1a pani ochraňovala poklady, kým jedného dňa ziskuchtivá ruka akéhosi cudzinca nevyrúbala otvor do vysokej bielej steny. Vtedy biela pani mávla rukou a v tej chvíli sa krištáľové jazero so zlatými kačkami i so všetkými pokladmi prepadlo do hlbín, kde je vraj dosiaľ.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974