Kráľova hoľa

:povesť

Boli časy, keď Horehronie pokrývali veľké, šíre lesy. Žila tu zver, ktorú pred poddanými ochraňovali kráľovskí hájnici,  lebo vzácnu zver mohol sledovať iba kráľovský poľovný sokol  a loviť mohol iba kráľ a kráľovskí dvorania.

Na holi, v kráľovskej zvernici, býval najčastejším hosťom kráľ Matej. Prichádzal sem v sprievode vznešených dvoranov. Tu poľovali i hodovali.

Istého roku sa stalo, že kráľ Matej prišiel s dvoranmi na Horehronie už v zime. Dopočul sa vraj, že medvede sa akosi priveľmi rozmnožili.

Nad Šumiacom žil bača Kamzík, chlap srdnatý, mocný. Holou sekerou, zabil vraj už desať medveďov. Chýr o ňom zašiel až k, samému kráľovi Matejovi. Kráľ si dal baču predvolať a opýtal sa ho:

- Bača, ide o tebe chýr, že dobre poznáš všetky ležoviská. Zavedieš nás teda na medvede!

Všelijako bolo bačovi. Nie že by sa bál, no videl, že poľovníci sú neskúsení, i povedal:

- Pán kráľ, nehodno pokúšať medveďa v zime. Keď ho vyplašíte, býva veľmi zlý, srditý, lebo je hladný!

Zastarel sa kráľov pobočník:

- Nič sa ty, bača, nestrachuj, len nás doveď k ležoviskám! S medveďom si už sami poradíme.

Bača však ďalej nástojil:

- Poslúchnite, páni, starého, skúseného človeka. Zimnú zver nepokúšajte, lebo sa stane nešťastie!

Tu skočil bačovi do reči sám kráľ a rozkázal:

- Či ty, bača, nevieš, že som váš najvyšší pán, kráľ? A ty, môj poddaný, nemáš práva odvrávať. Urobíš, o čo ťa žiadame!

Čože mal bača, neborák, robiť?! Podrobil sa.

Kráľovskí poľovníci vzali zo Šumiaca vari desať chlapov a pustili sa hore prťou do grúňov. Už vystúpili hodne vysoko, keď bača ukázal na vysočiznú skalu. V tých miestach vraj majú byť zo tri ležoviská.

Sám kráľ Matej zhromaždil poľovnícku družinu, pánov rozdelil po dvoch, po troch, k nim pridelil šumiackych honcov a psov. Roztiahli sa do kruhu a obkolesovali ležoviská.

Poľovníci vypustili psov. Netrvalo dlho, a už sa aj ozval zúrivý brechot a praskot konárov. O chvíľu sa rozľahol aj rev medveďa. To naňho skočili psi-medvediari. Medveď sa však nedal. Rozpajedený sa postavil na zadné laby, prednými zachytil najbližšieho psa, ktorý nestihol ani len zaskučať, a už bolo po ňom.

Medveď zaňuchal krv a rozzúrený sa hodil práve v tú stranu, kde stál kráľ s barom.

Kráľ nerátal s útokom, ani len oštep si nepripravil. V poslednej chvíli ho bača odsotil tak, že zletel po snehu a zastavil sa len pri veľkom brale.

Osamelý bača Kamzík si počkal na medveďa iba so sekerou v ruke. Zver priskočil a zahnal sa labou na baču. Keby tak trafil, bolo by po bačovi. No ten zaťal sekerou. Na nešťastie zašla pomimo a bača padol na zem. Šmýkal sa po sypkom snehu a za ním sa kĺzal medveď. Kráľ Matej i dvorania sa bezmocne dívali na bačovu záhubu.

Starému Kamzíkovi sa však akosi pošťastilo postaviť sa na nohy. Znova sa rozohnal sekerou a rozvalil medvediu hlavu na pravé polovice. Zadíval sa na opachu a zašomral:

- Tak, padol aj jedenásty!

Tvrdá nátura veru musel byť bača Kamzík. Kráľ sa mu poďakoval za život a zaveril sa, že zimujúcu zver nikdy viac nebude vyrušovať. Podaroval bačovi pravých sto zlatých dukátov a na dôvažok mu dovolil slobodne pásť ovce na okolí hole.

Na pamiatku tejto poľovačky a na to, že sa kráľ Matej na hoľu často vracal, nazvali Horehronci svoje vŕšisko Kráľova hoľa. Skala, za ktorú sa kráľ Matej ukryl, dostala meno Kráľova

skala.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Tri studničky

:povesť

V tichej tatranskej doline pred dávnymi rokmi stála osamelá hájovňa. Statočný horár si v nej založil šťastný domov.  Žil práci, dobrej žene a dvom pekným dcéram, Zuzanke a Marienke. A dvere horárne boli otvorené deň či noc každému, kto do doliny zablúdil, baníkovi, uhliarovi alebo drevorubačovi.

Lenže odrazu matku skosila smrť. Horáreň ostala bez láskavej opatery, a tak sa horár po čase rozhodol, že sa ožení znova.

I doviedol si horár druhú ženu a svojim dcéram macochu. Ibaže nie dobre urobil. Macocha bola zlostná a lakomá, nuž nečudo, že nevlastné dcéry trápila, ako mohla.

Macocha raz zavolala:

- Zuza! Ber putňu a dones zo studnice vody!

Zuzanka vzala prázdnu putňu a bežala k studni. Nabrala vody, len keď tu v blízkom húští čosi ľútostivo zabľačalo. Zuzanka hneď vedela, že tak narieka mladé sŕňa, čo naisto zablúdilo. I položila putňu na zem, zašla za húštinu, pritiahla sŕňa k studnici, načrela vody a ponúkla mu. Ešte nazbierala jahodového a malinového lístia a po štipke kŕmila opustené sŕňatko.

Doma macocha čakala na vodu a sypala na Zuzanku blesky, hromy. Zrazu si čosi zmyslela a rozkríkla sa na Marienku:

- Ber ty putňu a hybaj po vodu!

Marienka poslušne utekala k studničke. A tu našla sestru, ako kŕmi sŕňa. Zabudla veru aj Marienka v tej chvíli na príkaz zlostnej macochy, zašla k malinčiu a naoberala najkrajších lístkov.

Zatiaľ v horárni macochu išlo jedom rozmetať. A tu v hneve vyriekla najťažšiu kliatbu:

- Bodaj by ste sa obe prepadli tam, kde ste!

Prekliatie sa splnilo, sestričky sa na mieste prepadli.

Keď sa otec dozvedel, čo sa stalo, vyhnal zlú ženu svetom. Potom zišiel k studni a tu uvidel dve nové studničky, čo vraj vyvreli zo slz zakliatych dievčat.

I bola v nich voda ako čisté slzy. A že vyvierala rovno zo sŕdc oboch sestričiek, ani v zime studničky nezamŕzali, lebo ich ohrievalo teplo nevinných ľudských sŕdc. Od tých čias sú v Tatrách Tri studničky.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Kvetnica

:povesť

Na tom mieste, kde je dnes v Tatrách Kvetnica, za dávneho dávna vraj prebýval trpaslík. Tu si založil záhradu a vysadil ju storakým kvietím.

Jedného dňa hnal akýsi ovčiar kŕdeľ oviec okolo trpaslíkovej záhrady, zvedavo nazrel ponad živý plot i uvidel v záhrade pohodený železný kopáč. A tu ho vari sám zlý podkušil! Poobzeral sa a keď nikoho nezbadal, povedal si:

- Veru sa kopáč aj mne zíde!

Prešuchol sa do záhrady, schmatol kopáč a náhlil sa za ovcami. Dohnal ich na salaš, kopáč zastokol pod štít koliby a začal so zvyčajnou každodennou robotou.

Po čase hnal kŕdeľ opäť okolo trpaslíkovej záhrady. Trpaslík mu zrazu zastal cestu a osopil sa naňho:

- A môj kopáč je kde?

Ovčiar len odvrkol:

-- A čože ma do tvojho kopáča!

No trpaslík na to:

- Vari si ty myslíš, že neviem, ako si kopáč pod štít koliby prekryl ? Hneď mi ho vráť, lebo zle pochodíš!

Čože mal ovčiar robiť, keď videl, že trpaslík všetko vie – vrátil teda kopáč.

A ten mu vraví:

- Počkaj, ovčiar, zajtra ráno mi sem došikuješ svojho syna do služby. To bude trest za tvoje zlodejstvo. Ak rozkaz nesplníš, o život prídeš!

Nuž na druhé ráno ovčiar vypravil syna k trpaslíkovi do služby.

Mládenec sa nemal zle, práca nebola ťažká. Nosil vodu z neďalekého prameňa a každý deň polieval kvety. V usilovnej práci uletel mu rok ako voda a keď svitol posledný deň služby, povedal

mu trpaslík:

- Ráno ťa prepustím zo služby. Za to, že si mi verne a statočne slúžil, dostaneš dobrú výplatu. Dám ti plné vrece zlata. Iba ti radím, vrece neotváraj, kým neprídeš domov.

Mládenec sa pekne poďakoval, vrece prehodil cez plece a pobral sa domov. Už sa tešil, ako otca zlatou výplatou prekvapí. Len ho mrzelo, že sa na zlato nesmie pozrieť ani len pol okom. Zápasil s pokušením pozrieť sa naň. Pokušenie bolo veľké a mládencova vôľa slabá. Jeho ruka čoraz častejšie siahala na motúz, ktorým bolo vrece zaviazané. Aj poťahoval motúzom do tých čias, kým sa len vrece nerozviazalo. Prekvapený mládenec skoro z nôh spadol, keď videl, ako z vreca vypadli svrčinové šišky.

Nasrdil sa mládenec, aj ho slzy zalievali, keď videl, ako ho trpaslík oklamal. I zastal, schytil vrece a šišky vysypal. Prázdne vrece vzal do ruky a užialený kráčal na salaš. Tu sa vyžaloval otcovi, ako ho trpaslík oklamal. Vrece hodil na zem, a tu sa z neho vykotúľali vari tri či štyri šišky. Otec jednu zdvihol a prekvapený sa na ňu zadíval. Bola z číreho zlata.

Otec aj syn nechceli veriť vlastným očiam. Zrazu sa vychytili a bežali na lúku, kde mládenec šišky vysypal. Hľadali, obzerali, ale po šiškách už ani stopy.

Zmizli zlaté šišky a stratil sa aj trpaslík. Iba jeho záhrada sa v pamäti ľudí uchovala ako Kvetnica.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Mních

:povesť

Na starej obchodnej ceste zo Spiša do Poľska, blízko dravého Dunajca, vystavali pred stáročiami kláštor. Pretože jeho budovy boli z červeného smreka, ba i strechy mali červené, nazvali ich Červený kláštor. Kláštor slúžil ako útočište prechodiacim kupcom a pocestným. Mnísi pomáhali radou i liekmi chorým z celého okolia.

V kláštore mnísi vychovali sirotu Cypriána. Bol to chlapec rúči, rozumný. Čo mu rozkázali urobiť, urobil, ako sa patrí. No najradšej pásol ovečky v okolitých dolinách. Pri pasení spoznával kvietky a rozličné bylinky. Túto jeho záľubu vybadal starý pustovník, ktorý mal na starosti malú kláštornú lekáreň. Učil Cypriána poznávať liečivé bylinky a korienky. Ba vo voľných chvíľach naučil vnímavého chlapca čítať aj písať.

Jedného podvečera sedel Cyprián ako zvyčajne pred svojou chyžkou.

Zamyslený ani nezbadal, ako ho oslovil opát kláštora:

- Nech ta ochraňuje ruka božia, synku!

Mladík pozdravil a odpovedal:

- Rozmýšľam, otče, ako by som mohol byť najlepšie nápomocný ľuďom.

Opát hodnú chvíľu mlčal, až napokon ticho prehovoril:

- Dlho ta už pozorujem, brat Cyprián. Vyrástol z teba naozaj dobrý mladík, úprimný a čestný. Môžeš pracovať v našej lekárni. Ale najprv pôjdeš na dva-tri roky do sveta. Pozoruj, poznávaj a uč sa!

Nastal deň, keď kláštorní bratia vyprevadili mladého Cypriána do sveta. Uplynuli dobré tri roky, keď opäť zabúchal na vráta Červeného kláštora. Starý vrátnik Cypriána sotva poznal. Pred tromi rokmi odchodil do sveta usmievavý mladík a teraz sa vrátil urastený, vážny mladý muž.

Srdečne privítali bratia Cypriána opäť medzi sebou. Po večeri ho opát zavolal a povedal mu:

- Vidím, synku, putovanie svetom ti osožilo. Som rád, že si chodil s otvorenými očami. Teraz už môžeš prevziať našu lekáreň.

S radosťou sa dal Cyprián do novej roboty. Vlastnými silami prestaval kláštornú lekáreň na väčšiu, ba vymohol si aj novú priestrannú chyžu, v ktorej zariadil nemocnicu pre chudobných. Chýr o jeho liečebných schopnostiach sa čoskoro rozniesol. Zo široka-ďaleka prichodili do Červeného kláštora chorí a Cyprián vďačne radil a pomáhal.

Keď chodieval do horskej prírody zbierať kvety a liečivé bylinky, veľmi rád pozoroval let vtákov. Osobitne ho vždy zaujal kráľ tatranského vtáctva, veľký orol. Jedného dňa natrafil na orlie hniezdo, v ktorom sedelo mladé orlíča. Matka nad hniezdom znehybnela a privrávala sa mláďaťu, akoby ho chcela posmeliť do letu. Orlíča sa aj pritiahlo na okraj hniezda, ale nie a nie sa osmeliť. Vtom sa nad hniezdo zniesol starý orol, postrčil mláďa, a to už aj padalo do hlbiny. No nie dlho. Orlíča roztiahlo krídla, zamávalo a vzlietlo na susedný štít. Cyprián užasol. Spoznal ďalší zázrak prírody.

Od toho dňa sa vraj Cyprián po dokončení každodenných prác zatváral do svojej chyže a čosi majstroval. Po čase ho jedného večera prekvapil opát. Ticho vošiel do chyže a začudovane sa pozeral na porozkladané veci. Uvidel tam drevené skrutky, kolieska a dve veľké blany. Opýtal sa:

- Povedz, synu, čo to tak usilovne majstruješ?

Cyprián úprimne odvetil:

- Skúšam vyrobiť ľudské krídla. Umožniť ľuďom, aby ľahšie prekonali vzdialenosti, ktoré ich rozdeľujú.

Opát zamyslený pokrútil hlavou a povedal:

- Nepokúšaj, synu, božiu prozreteľnosť! Iba vtáci dostali dar lietať, a smrteľník, ktorý by ich chcel napodobovať, zahynie!

Cyprián sa nedal odradiť. Prešli ešte týždne usilovnej práce, kým dokončil svoje dielo.

Na druhý deň bol Cyprián už za úsvitu na vrchu Tri koruny. Rozprestrel krídla po lúke, pospájal súčiastky a krídla si pripevnil remeňmi na plecia. Zrazu sa len prihnal od Poľska silný vietor, mních vzlietol nad zem a letel ako vták ponad končiare Tatier, ponad priepasti a doliny.

Vznášal sa už nad Rybím plesom, keď sa zrazu obloha zatiahla olovenými mrakmi. Z mrakov náhle vyšľahol biely blesk, strašne zahrmelo a Cyprián zacítil, ako mu krídla ochabujú. Oťažel a padal k zemi. Spadol na breh Rybieho plesa. Tam vraj skamenel.

Dodnes stojí na brehu plesa štíhle bralo a ľudia mu dali meno Mních.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Jastrabia veža

:povesť

Vo výšinách Tatier vypína sa vysoké bralo, ktoré ľudia nazvali Jastrabia veža. Na jeho úpätí ležalo Čierne pleso, ktorého voda bola ako žúžoľ, lebo doň nikdy neprenikli slnečné lúče. Duch Čierneho plesa sa všemožne usiloval nahovoriť krásnu vílu, aby sa presťahovala do jeho vôd, ale márne. Víla na všetky nahováračky odpovedala:

- Bojím sa večného šera v Čiernom plese. Možno by som aj privolila, keby jeho vody zjasneli.

Rozhutoval duch, s kadekým sa radil, až mu Kykymora poradila, aby do vrcholca Jastrabej veže vsadil veľký drahokam. Duch spravil podľa jej rady a znova nahováral vílu:

- Splnil som, čo si chcela. Na vrcholci veže vidíš drahokam, ktorý svieti nad slnko jasnejšie a jeho lúče prenikajú vodami môjho Čierneho plesa. Či už teraz privolíš?

Víla bola spokojná, že sa jej stalo po vôli a presídlil a do Čierneho plesa.

Raz sa do kraja zatúlal lovec kamzíkov. Mládenca očarila divá krása prírody, i rozhodol sa, že tu pobudne. Pod previsnutou skalou si hneď našiel aj prístrešie. Odtiaľ chodieval na postriežku. V usilovnej práci lovec ani nepobadal, ako sa míňajú dni, iba keď sa mu úlovkov navŕšilo. Roztriedil teda korisť a keďže bol lahodný deň, rozhodol sa, že si odpočinie.

Zamyslený sa díval po strmých vršiskách a napokon sa zahľadel aj na Čierne pleso. Tu na brehu jazera zrazu uvidel prekrásny zjav. V zlatých lúčoch slnka sa tam vyhrievala utešená víla. Šuhaj vyskočil, k jazeru zbehol a nevídanej deve sa prihovoril:

- Kde si sa tu vzala, neznáma krásavica? Či ta vari slnečný lúč na zem zniesol?

Víla ešte nikdy smrteľníka nevidela, ale lovec sa jej hneď zapáčil i odpovedala:

- Nie, cudzinec, nespadla som z nebies. Tu som doma vo vodách Čierneho plesa. A kto si ty?

I vysvetľoval jej lovec, kto je, a začal vílu prosiť, aby sa stala jeho ženou. Na mnohé prosby víla premohla nedôveru, dala sa nahovoriť a odišla s lovcom do jeho domca pod Tatrami.

Nepoznala krásna víla nestálosť ľudskej lásky. Mladý lovec sa víly skoro nabažil, aj ju napokon vyhnal. Sklamaná a nešťastná sa vrátila do Čierneho plesa, lenže svojho milého tam už nenašla: osamotený a skormútený duch sa z jazera odsťahoval nevedno kam.

Oklamaná víla prisahala pomstu celému ľudskému pokoleniu. A pomocníkom sa jej stal drahokam - karbunkul z Jastrabej veže.

Drahokam lákal ľudí nielen pre svoju veľkú hodnotu, ale ešte väčšmi preto, lebo ľudia verili, že komu sa drahokam dostane do rúk, splní sa mu každé želanie, ba jeho pomocou sa človek vraj môže stať neviditeľným.

Drahokam najväčšmi očarúval ženy. Vo svojej márnivosti si ho žiadali ako dôkaz lásky a zaľúbení mládenci sa pokúšali vyštverať na Jastrabiu vežu, aby sa drahokamu zmocnili.

Ibaže všetky také pokusy sa skončili nešťastne. Smelci zahynuli, lebo pri výstupe na vežu raz povolil kameň, raz hromová strela odvážlivcov zmietla, alebo ich zrazil strážny hôrny duch.

Jednému šťastlivcovi sa raz podarilo vyhnúť sa takýmto nástrahám a zdolať ťažký výstup. Už-už siahal za drahokamom. Rozhnevaná víla, ktorá v plese nedočkavo striehla na svoju obeť, strhla náhle karbunkul do hlbín plesa. Mladík skočil za drahokamom, a tu ho pomstychtivá vila s jedovatým smiechom schytila do náručia a v ľadovej vode plesa neľútostne utopila.

Vyhasol čarovný žiariaci drahokam-karbunkul a Jastrabia veža sa odvtedy nazýva aj Karbunkulová veža a Čierne pleso nazvali ľudia Zeleným plesom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Dračie pleso

:povesť

V srdci Vysokých Tatier medzi rozvrásnenými špicatými skaliskami usadila sa za dávnych čias rodina drakov. Draci sa za korisťou rozlietali po šírom okolí. Hubili lesnú zver, zajace a mladé sŕňatá a veľmi škodili chudobe pod Tatrami, lebo odvláčali aj mladé teľce a jahnence z pastvísk, ba i hydinu z dvorov. Najstrašnejšie však bolo, že neobišli ani malé deti.

Ľudí opantali strach a hrôza. Tatranskí poľovníci striehli na nenásytných dravcov, lenže nie a nie ich dostať.

V tých časoch sedel v temnici Starhradu mladý zbojník, odsúdený na smrť. Dozvedel sa od väzenských strážcov, aká hrôza zaľahla na chudobu - dračej pliagy sa nevie zbaviť. Mládenec zavolal vartáša a povedal mu:

- Oznám pánovi, že viem, ako oslobodiť kraj od drakov!

Vartáš hneď odovzdal mládencov odkaz. Hradný pán si dal väzňa predviesť a povedal mu:

- Vidím, šuhaj, že si odvážny. Ak vyničíš dračie plemä, život ti darujem a ešte ťa aj bohato odmením.

Mládenec kázal strážam, aby mu nachystali, čo bude potrebovať, a hneď sa s nimi vybral na úpätie vysokých brál, pod temenom ktorých bol v divom žľabe dračí pelech.

Zrakom premeral výšku skalísk. Potom sa zadíval do úzkej štrbiny, čo oddeľovala dve bralá.

- To je jediná cesta k brlohu! - prehodil k ostatným.

Chvíľu porozmýšľal a pustil sa do roboty. Ostrým kladivom vysekal stupaje a do nich zapravil dva klátiky. Tak si zhotovil malý mostík. Stal si naň a kladivom rýpal ďalšie diery, kládol do nich ďalšie klátiky. Bola to nebezpečná a ťažká robota.

Keď už položil aj posledný mostík pod samým pelechom, zišiel po mostíkoch dolu a unavený tvrdo zaspal.

Na druhé ráno s čerstvými silami začal vystupovať po mostíkoch. Zobral si so sebou malú ostrú sekerku na dlhom porisku. Ešte sa opásal dlhým tenkým lankom a už aj opatrne stúpal, až konečne zastal pod samým pelechom. Lanko odpásal a k najvyššiemu mostíku priviazal. Chrbtom sa oprel o skalnú stenu a už aj stál priam oproti hniezdu.

V pelechu práve ležala dračica. Len čo zočila mládenca, vstala, zaskučala a zaútočila naňho ostrým pyskom. Ibaže mládenec bol na útok pripravený. Sekerkou zaťal dračici do hlavy. Tá len zachrčala a padla do brlohu mŕtva. Mládenec ju s veľkou námahou vytiahol z hniezda a zhodil do hlbiny.

Teraz spustil dlhé lanko strážcom a tí na jeho voľný koniec pripevnili smolnú fakľu, trúd a kresadielko. Zatriasli lankom a mládenec si veci vytiahol hore. Iskrami z kresadla roznietil trúd, od neho zapálil smolnicu a keď sa rozhorela, strčil ju do dračieho pelechu. V mohutnom plameni zahynuli dračie mláďatá.

V sedle skál ešte šľahali plamene do výšav, keď už bol mládenec opäť na zemi. Zrazu sa ozval rev a nad plameňmi bolo vidieť prudký let starého draka. Mládenec si vzdychol:

- Hľa, keby som sa len o chvíľku bol omeškal, jemu sa veru neubránim!

Drak niekoľko ráz obletel horiaci pelech, ešte raz prenikavo zryčal a sťa bleskom trafený sa zrútil na úpätie skál. Práve ta, kde padla aj dračica.

Z druhej strany skál, ktoré potom začali nazývať Dračími skalami, bolo počuť rachot, akoby sa skaliská trhali. A keď sa ta ľudia išli pozrieť, div že od ľaku nezamreli. Po drakoch ani stopy, ale pred ich očami sa penili vody temného, predtým nevídaného jazera. Tam sa ohavy prepadli.

Nové tatranské jazero ľudia nazvali Dračím plesom.

Miroslav Anton Húska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Tatranské morské oká

:povesť

Pred vekovitými vekmi boli vraj naše Tatry číra skala. Na ich úpätí sa rozprestieral temravý prales. Bolo to kráľovstvo bez ľudí, celý kraj obývali len čarovné víly a lesné žienky.

Práve v tých časoch, ďaleko od tohto kráľovstva, sedel jedného dňa na brehu svojho mocnárstva vševládny pán šírych morí - morský kráľ - a vyhrieval sa na slniečku. Bol taký zamyslený, že ani nepobadal, keď pred ním zastala neznáma krásavica. Keď sa morský vladár spamätal z prekvapenia, opýtal sa:

- Ktože si, krásna panna, a odkiaľ prichodíš?

Deva s úsmevom odpovedala:

- Priletela som na perutiach priateľa vetríka zďaleka. Z vysočizných vrchov tam na severe, kde je moje rodisko i domovina. Som jediná dcéra kráľovnej ríše obrovitý ch končiarov, čo ich Tatrami nazvali. Moje staršie družky vily rozprávali mnoho o krásách neznámeho mora, i priletela som, aby som to čudesné more videla na vlastné oči.

Slová neznámej devy zneli v ušiach morského kráľa ako strieborné zvončeky. Nie čudo, že v ňom vzbĺkla túžba po víle. Milo sa na ňu usmial a začal ju vábiť:

- Ja som zasa pánom všetkých mori, to je moje kráľovstvo. Poď so mnou, ukážem ti krásy a poklady, ktoré mám na dne morských hĺbok v kryštálových palácoch.

Ale prerátal sa. Krásna víla odmietla zostúpiť do morských hĺbok. Radšej privolala vetrík a pod jeho ochranou sa vrátila do tatranskej domoviny.

Morského kráľa však pochytila za neznámou vílou veľká túžba. Vo dne v noci ho prenasledovala vidina krásavice. Kde len kročil, všade hútal, ako by sa dostal k vile. Isto-iste vedel iba to, že po suchej zemi cesta k nej nevedie. Jedného dňa si zavolal starého vodného škriatka a povedal mu:

- Počuj, neraz si mi dobrou radou poslúžil. Dnes múdru radu potrebujem ako soľ. Povedz, ako sa dostať k víle, ktorá býva kdesi v tatranských vrchoch.

Starý škriatok rozmýšľal, hútal, až konečne prehovoril:

- Inej cesty nepoznám, iba popod zem. Zo samého morského dna prerúbeme do zemských skál tunely a cez ne sa dostaneš k vytúženej víle.

Morskému kráľovi sa rada pozdala. Ponoril sa spolu so starým škriatkom na dno mora. Tisíce drobných vodných mužíkov začalo hneď vŕtať a rúbať otvor do zemskej skaly, čo siahala až na morské dno. V ťažkej robote im pomáhali i mocné morské víry. Podzemná chodba sa stále viac a viac predlžovala, až sa jedného dňa prevŕtali pod samé Tatry. Tu vyrúbali otvor do zemského povrchu.

Rozbúrená morská voda zaplavila celú podzemnú chodbu, otvorom sa vyliala na zem, prenikla do tatranských doliniek, v ktorých sa rozliala a vytvorila jazerá. Podzemnou chodbou sa potom do tatranskej ríše dostal aj morský kráľ.

Ibaže všetka jeho námaha bola zbytočná. Kráľovná víl dobre vedela, aké nebezpečné je lákanie morského kráľa a vystríhala pred ním svoju dcéru. A tá sa veru nikdy sama nepriblížila k  jazierkam, ktoré morskou vodou naplnil kráľ morí. Len v spoločnosti starších víl obdivovala nevídané jazerá.

Morský kráľ vílu vábil, prehováral. No márne jej núkal perly, ba všetky poklady mora, víla na vábivé slová odpovedala:

- Márne sľubuješ, daromne vábiš, Hľa, tu sú moje poklady! Nebotyčné končiare, ružové závoje zorí, čarovný východ a západ slnka, krása jedlí a smrekových obrov. A poklad najdrahší - milovaná matka a sestry-víly.

Darmo morský kráľ prosil, darmo sľuboval. Darmo zúril a jazerné vody tak rozbúril, že prúdy vôd do výšok vystrekovali - proti tatranským skalným obrom bol bezmocný. Musel sa vrátiť do svojho morského kráľovstva.

Medzi tatranskými štítmi ostali iba jeho jazerá a ľudia ich nazvali morskými okami.

Miroslav Anton Huska, Tatranský Zlatý Jeleň,

Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974

Kriváň

:povesť

Stalo sa to vraj za pradávnych čias, keď naše tatranské končiare ešte len rástli, jeden rýchlejšie, iný pomalšie.

Medzi nimi žili ľudia-neľudia, ozruty. Vládol im starý kráľ, obor. Spočiatku mal ľahkú robotu, no ako sa rodina rozrastala, začali sa mu na čele usadzovať vrásky od starostí.

Poslovia mu vše donášali znepokojujúce chýry. Vraj sa ozrút chytila lenivosť a pýcha, mocnejší oberá slabšieho, ani slovo vladárovo si už nectia. Veru sa kráľ rozhneval a rozkázal poslom:

- Rozleťte sa, poslovia moji, po krajine a oznámte všetkým:

Nech sa poddaní vrátia k práci a zo svojich sŕdc nech vyplienia burinu pyšnej lenivosti! V tejto ríši iba ja rozhodujem o všetkom. Kto sa nepodvolí, zahynie!

Rozišli sa poslovia s vladárovým odkazom na všetky strany a zdalo sa, akoby nezdoby načas aj boli utíchli. Zatúlal sa vladár istého dňa do blízkosti urasteného vysočizného končiara. Vystrel sa na zem, že si na chvíľu odpočinie a zrakom zablúdil ku končiaru. Ozajstný krásavec!

Zrazu z dolinky pod sebou začul dva ženské hlasy. Keď sa pozrel, uvidel dve mladé obryne. Dívali sa na štíhly vrch a jedna práve vravela:

- Hľa, aký je len zvláštny ten končiar. Ani keby bol vládcom všetkých ostatných vrchov. Ako sa len hrdo vypína k nebesiam. Vidí sa mi, že prevyšuje aj nášho kráľa. Zaiste príde čas, keď ho nazvú kráľom vrchov.

Stačilo tých pár slov a obrovi sa v hrudi rozhorel plameň urazenej pýchy a nenávisti. Od tých čias nemal pokoja, ba začal sa vŕšiť na svojich najbližších. A keď mu poslovia zase začali donášať chýry o neznášanlivosti ozrút, tu sa rozhodol potrestať neposlušných poddaných aj obrovitý končiar.

Svitlo nové ráno a rozhnevaný obor zašiel až na samé temeno vysokánskeho končiara. Rozhliadol sa po tatranskej ríši a rozkričal sa:

- Vraj máš byť kráľom všetkých vrahov. Skúsme teda, kto z nás je súcejší, lebo dvaja králi sa v jednom kráľovstve nijako neznesú.

Vtom dupol centovými nožiskami na temeno končiara. Dupol raz, dupol druhý raz - a na tretí raz sa odvalila rovná polovica hlavy končiara.

Zachytil obor odlomený balvan jednou rukou, druhou dlaňou ho pritlačil a z balvana ostal obrovský kamenný kotúč. Napajedený skríkol:

- Tak som ťa, hrdoš, pokoril, zlomil som ti kráľovskú hlavu. A teraz sa porátam s neposlušnými ozrutami!

Schytil obrovský kotúč do pravej ruky, roztočil sa a balvan pustil svetom.

Nad tatranskými štítmi sa rozleteli zúrivé vzdušné víry, dolinami prehrmela nivočiaca povíchrica a pustošila všetko živé i neživé. Nad všetkou tou skazou letel zlostný obrov smiech.

Vtom sa vrch, na ktorom obor stál, otriasol a nachýlil poranenú hlavu. Z jeho vnútra sa ozval ťažký vzdych, vzápätí za ním vyšľahol žeravý plameň a v ňom našiel skazu zlý obor.

Keď sa neskoršie pod Tatrami usadili ľudia, nachýlenému krásavcovi dali meno Kriváň.

Miroslav Anton Huska, Tatranský Zlatý Jeleň, 
Vydavateľstvo Osveta, n.p., Martin, 1974